Antitotalita

Môj druhý blog, ktorý sa vracia k výpovediam lekárov, nie je nejakým priamym pokračovaním toho prvého. Vychádza z konkrétnej webovej diskusie v predmetnom čase a v tejto diskusii (začiatok decembra 2011) som chcel dať na pravú mieru značnú dávku demagógie, ktorá sa nielen mediálnym, ale aj internetovým priestorom šírila. Z diskusných fór na internete bolo zrejmé, že štátnej propagande dnešnej politickej „elity“ sa podarilo manipulovať verejnou mienkou niekedy až na hrane podnecovania k násiliu voči lekárom. Vidno to napr. na „transformácii“ špekulatívneho či vymysleného tvrdenia ministra zdravotníctva, že „lekári žiadajú zvýšenie miezd o 300-800 € mesačne“, z ktorého sa znenazdajky stalo tvrdenie priamo LOZ. Možno mi niečo uniklo, ale ja som v požiadavkách, keď sa konečne LOZ vyjadrilo priamo aj k mzdám, zaregistroval len požiadavku na úpravu hodinového zárobku na cca 4,50 – 7,50 €/hod. (u sestier, len pre porovnanie, to už po dohodnutom zvýšení vychádza cca 3,50 – 5,50 €/hod.).

Poďme teda trocha do minulosti: Až do roku 2003 (pred vyradením platov zdravotníkov spod zákona o verejnej službe) mal plat zdravotníckeho pracovníka, ako aj ostatných zamestnancov verejných služieb, samostatnú  a jasnú právnu úpravu. Nikto nemusel špekulovať, koľko zarába sanitár, sestra, lekár s I. atestáciou, II. atestáciou, na oddelení intenzívnej medicíny atď., zákon určoval tarify, hoci súčasne umožňoval riaditeľom nemocníc do istej miery aj diferencované odmeňovanie. V roku 2000 už bola situácia v zdravotníctve dosť napätá, rozbiehal sa exodus lekárov a zvyšovala nespokojnosť aj ostatných, najmä nemocničných zdravotníckych pracovníkov. Takže v lete 2001 došlo k navýšeniu platov zdravotníckych pracovníkov v nemocniciach. A na to nadväzoval už spomínaný zákon o verejnej službe (pozn. o pár mesiacov boli voľby 2002). Pre úplnosť však treba upozorniť, že každé zvýšenie platov znamenalo zníženie alebo rušenie osobných príplatkov, znižovanie osobitných – rizikových príplatkov na minimálnu možnú úroveň, a najmä formálne znižovanie vyťaženosti (preplácanej nadčasovej práce) v pohotovostných službách, takže výsledkom bolo, že na zvýšení platov najmenej profitovali tí, ktorí pre nemocnicu odpracovali najviac hodín (a to boli zvyčajne anestéziológovia, či lekári tých chirurgických disciplín, ktoré majú veľkú časť neodkladnej, akútnej zdravotnej starostlivosti – viď jadro protestujúcich lekárov); takže odtiaľ aj pramenila oprávnená obava a odmietanie akýchkoľvek plošných úprav zo strany LOZ. K tomu treba však úprimne povedať, že k istému zvýšeniu platu došlo u každého zdravotníckeho pracovníka. Mimochodom, rád by som bol, keďže sa toľko hovorilo počas výpovedí lekárov o korupcii v zdravotníctve, že by niekto dal svoju skúsenosť, ako sa korumpujú anestéziológovia či akútni operatéri. Lebo z diskusií by vyplývalo, že kto chce mať anestéziu počas operácie, prípadne vykonanú operáciu pri krvácaní do dutiny brušnej alebo lebečnej po autohavárii, musí svinsky uplácať (tak za čo tie biele svine akože štrajkujú, keď žijú z úplatkov).

No poďme ďalej. A potom prišla tzv. „reforma“ (presnejšie deforma) zdravotníctva; tá začala vyčlenením odmeňovania zdravotníckych pracovníkov spod zákona o verejnej službe pod zákonník práce. Mzdová politika nemocníc sa úplne deštrukturalizovala až deštruovala, mnohé sestry, ostatní zdravotnícki pracovníci, mladí lekári sa postupne posunuli na minimálne mzdové nároky. Logicky nasledujúca spontánna redukcia zdravotníckeho personálu (opatrovateľky do zahraničia, lekári do zahraničia, zdravotníci „odídení“ pracovať mimo rezortu a pod.) viedla k navyšovaniu počtu pacientov na jednu sestru, zvyšovaniu počtu hodín u časti lekárov, avšak pri rovnakej či znižujúcej sa (hodinovej či celkovej) mzde, pri absencii preplácania nadčasov, či pohotovostí na pracovisku. Súčasne sa vyčlenila časť protežovaných (pozor! nie špičkových), ktorým kamaráti riaditelia nemocníc pridelili individualizované príjmy (čo, prirodzene, opticky zvyšuje všeobecný mzdový priemer – a pri ministrom navrhovanom priemernom zvýšení o 300 € by pridávali opäť najmä vyvoleným); snáď už chýbajú len „zlaté padáky“, ako sú charakteristické práve pre a.s. (viď banky, poisťovne atď.) Odpoveďou bola prehlbujúca sa frustrácia bežných zdravotníkov, čo vyústilo do štrajku lekárov v roku 2006. Zastavenie štrajku dosiahla štátna moc veľmi problematickým súdnym rozhodnutím (v podstate zneužitím súdnej moci, keďže vláda v tom čase túto právomoc mala), o čom médiá príliš neinformovali, ako to zvyčajne býva, keď ľudia otvorene vystúpia voči politicko-finančnej oligarchii.

Vláda 2006-2010 sa do zásadnej a potrebnej opravy systému príliš nehrnula, ale hospodárska konjunktúra (bublina?) a navýšenie peňazí do systému do určitej miery skľudnili situáciu a súčasne nebolo tak cítiť tie stámilióny €, ktoré si istá verejne známa skupinka akcionárov, napriek tzv. „zákonu o zákaze zisku“, „vytiahla“ z fondov verejného zdravotného poistenia, teda z peňazí (peňaženiek) zdravotných poplatníkov. Avšak tie „vytiahnuté“ Sk a € musel niekto, aspoň čiastočne, zaplatiť: tí zdravotníci, ktorí svojou prácou (teda zdravotnými výkonmi, ktoré uskutočnili, no neboli im uhradené) tento výpadok v zdrojoch pre zdravotníctvo sponzorovali, pacienti svojimi dlhými čakacími dobami na vyšetrenie a ošetrenie (a tiež rôznymi poplatkami u poskytovateľov), VšZP vyššími platbami nemocniciam za svojich poistencov (miesto toho aby mala, ako to býva zvyčajné pri veľkých zákazkách, množstevnú zľavu). Takže zmysel, prečo chcú isté politicko-ekonomické „skupinky“ formu akciových spoločností aj pre nemocnice, je zrejmý. Ako štát nedokázal udržať peňažné prostriedky platiteľov poistného ako potenciálnych pacientov v systéme zdravotníctva pri a.s. zdravotných poisťovniach a použiť ich na úhradu zdravotnej starostlivosti,  je naivné si myslieť, že sa to štátu podarí pri a.s. nemocniciach (a že by ostali štátne, je úplne naivná predstava; pacient bude nemocnici a.s. takmer za všetko platiť a platiť, zdravotník bude robiť na dividendy akcionárom a príkazom zhora na šetrenie bude tlačený až do non lege artis medicínskych postupov, za ktoré však bude niesť, prirodzene, svoju osobnú zodpovednosť).

Vráťme sa teraz trocha k riaditeľom nemocníc, nielen zdravotné poisťovne, ale aj oni mi dosť chýbali pri výpovediach lekárov – ako je možné, že riaditelia  podpisovali také nevýhodné zmluvy s istými zdravotnými poisťovňami, ktoré zmluvy týmto poisťovniam dokonca umožnili zásadný finančný prebytok vo fondoch verejného zdravotného poistenia, avšak pri zadlžovaní sa nemocníc, ktoré riadili? Ako je možné, že žiaden riaditeľ nebol za takéto konanie postihnutý, veď je jedno, či riaditeľ ako štatutár uzavrie nevýhodnú zmluvu s upratovacou firmou v nemocnici, dodávateľom zdravotníckeho materiálu či liekov, alebo zdravotnou poisťovňou; pre nemocnicu to má rovnako nežiadúce až devastačné účinky? Myslím, že viacero riaditeľov nemocníc – obzvlášť tých, čo radi vystupujú v médiách – by sa malo úprimne zamyslieť, čo konali (prípadne nekonali, mimochodom, jeden takýto robil štátneho tajomníka ministerstva zdravotníctva), keď sa lámala palica v rokoch 2002-2006; a ako postupovali aj v ďalších rokoch, keď mali zabezpečiť ekonomicky udržateľné výnosy a náklady nemocnice.

Ešte na záver chcem len spomenúť, že počas výpovedí (tzv. „štrajku“) lekárov ma trocha prekvapilo, že nebolo príliš počuť internistov. Zásadná (antihumánna až genocídna) redukcia doliečovacích, geriatrických lôžok, a tým pretlak na internistické lôžka, totiž spôsobuje, že internistovi v službe príde na centrálny príjem 25 pacientov, ak chce postupovať lege artis, tak by mal 10 hospitalizovať, avšak má len 5 lôžok voľných. Takže musí vykonať „ekonomickú“ selekciu a odhadnúť, kto to do rána hádam „vydrží“ – takže konanie manažmentov nemocníc, ministerstva zdravotníctva, zdravotných poisťovní a tzv. finančných skupín (akcionárov) pri rapídnej redukcii najmä tzv. internistických lôžok jednoznačne tlačí týchto lekárov až do trestnoprávnej zodpovednosti; lebo je len otázka času, kedy po neprijatí pacienta na lôžko tento do rána „nevydrží“. Súčasne prebiehajúca faktická likvidácia (nepodpísaním zmlúv) mnohých malých nemocníc súčasne naviac zvyšuje tlak pacientov na centrálne príjmy práve tých väčších a fakultných nemocníc. A kruh sa uzatvára. Avšak Čierny Peter zodpovednosti opäť ostáva len v rukách lekára.

Začínajúce trestné konania a kriminalizácia lekárov (za čo?, že v niekoľko mesačnom predstihu informovali ministerstvo, že chystá zmeny, za ktorých sa už nebude dať v nemocniciach normálne poskytovať starostlivosť pre pacientov a aké to bude mať dôsledky?) budú mať, ako sa už aj ukazuje, tie následky, že zo Slovenska hneď alebo z časovým odstupom naozaj odídu. Aj keď názor, ktorý som zachytil, že ignorancia a následné donucovacie postupy ministra zdravotníctva a vlády SR „5 minút po 12“ sú aktom štátneho terorizmu voči vybranej skupine občanov zjavne pod gesciou istých finančných skupín, je možno trocha extrémny, nič to nemení na tom, že viacerí, ktorí to takto pociťujú, budú chcieť naozaj odísť. Nech si občania SR naivne nemyslia, ohrozenie života a zdravia sa dá vykladať naozaj veľmi široko (a pre vyhlásenie núdzového stavu je možné použiť aj bližšie nešpecifikované riziko ohrozenia majetkových hodnôt) a akýkoľvek oprávnený protest ktorejkoľvek inej skupiny ľudí môže byť v budúcnosti potlačený takýmito prostriedkami (čo znamená, keďže zákon nerozlišuje medzi verejnými a súkromným zamestnancami, že vplyvný zamestnávateľ, či napr. jeho akcionári z nejakej vláde blízkej ekonomickej, finančnej či inej  záujmovej skupiny docielia, že ľudia budú musieť u neho pracovať, aj keď dali výpoveď, bez ohľadu na pracovný čas a za mzdových podmienok, ktoré im nadiktuje). Lebo proti rozhodnutiu o vyhlásení núdzového stavu sa nedá odvolať, môže ho len dodatočne preskúmať súd.

Je trocha zvláštne, že zatiaľ nikto nepodal trestné oznámenie voči ministrovi zdravotníctva, ktorý priamo zo svojej funkcie má zodpovednosť a stačí sa pozrieť na jeho vyjadrenia spred niekoľkých mesiacov – na jeho ignoranciu a aroganciu, ale najmä v čase, keď podanie výpovedí bolo už jednoznačne avizované; teda aspoň médiá o podnete na trestné stíhanie ministra zatiaľ neinformovali (a čo takto i na členov manažmentov zdravotných poisťovní, riaditeľov ohrozených nemocníc – predseda LOZ predsa nie je od toho, aby zaisťoval ústavné práva občanov, povinné inštitúcie sú jasne určené právnymi predpismi a vyššie som ich uviedol). Na druhej strane je jasné, že s politicko-ekonomickým krytím ministra zdravotníctva (spolustraník je minister vnútra, ekonomicko-záujmové krytie je verejne známe) by to znamenalo prejaviť značnú, naozaj značnú mieru občianskej odvahy. Uvidíme, či sa niekto nájde.

Ako už bolo spomínané vyššie, vláda R. Fica sa príliš nehrnula do opráv deformy zdravotníctva (ako nerátame spornú, ako sa ukázalo aj protiústavnú, ale najmä úplne neefektívnu novelu o tzv. „zákaze zisku“). Takže bez akéhokoľvek zveličovania sa dá povedať, že terajšia vláda v zdravotníctve len „zbiera plody“ tzv. reformy á-la Zajac-Pažitný za II. vlády M. Dzurindu a dnešný stav je len logickým a nevyhnutným vyústením konania politických elít z rokov 2002-2006.