V mojich predchádzajúcich blogoch, najmä čo sa venovali prednostne zdravotníctvu a dôchodkom (dá sa povedať, že tieto systémy furt skúmam a stále ma prekvapujú, napriek rôznym kozmeticko-legislatívnym úpravám, evidentnou až naprogramovanou nevyhnutnosťou ich zlyhania), sú uvedené spôsoby, ako sa na účet, prípadne až na úkor normálnych bežných ľudí obohacujú rôzne tzv. „finančné skupiny“, častokrát s priamou spoluúčasťou štátu (najmä využívaním jeho represívneho aparátu voči bežným ľuďom – ako príklad som spomínal napr. trestný čin nezaplatenia poistného, ktoré je vymáhané za účelom dividendy akcionára zdravotnej poisťovne).
Fungovanie predmetných „finančných skupín“ je v zásade len obdobou toho, čo v podstate dlhodobo (ne)vnímame, a tolerujeme u bánk, ako tiež určitej formy „finančných skupín“ (a nielen na Slovensku). Hneď na začiatok: Dnes už asi nenájdete zamestnávateľa, ktorý by Vám bol ochotný dávať (oficiálnu) mzdu v hotovosti; a v podnikateľských vzťahoch (napr. i medzi obyčajnými živnostníkmi) štát neustále znižuje hranicu sumy, ktorú je možné uhradiť v hotovosti (z rúčky do rúčky). Výsledkom je, že sme čím ďalej, tým viac donútený (štátnym aparátom) ukladať svoje vlastné peniaze do banky, aj so všetkými rizikami. No presnejšie by bolo povedať: Sme donútení odovzdať vlastné peniaze banke do takmer absolútnej dispozičnej právomoci banky, teda finančnej inštitúcii (skupine) konajúcej len a len za účelom vytvorenia zisku.
O čo ide? Banka v skutočnosti disponuje v podstate troma druhmi peňazí:
1) vlastnými peniazmi (vlastným imaním), ktoré patria banke, a teda vlastníkom, akcionárom banky,
2) požičanými peniazmi (napr. od iných bánk alebo od iných osôb pri tzv. termínovaných vkladoch a pod.) a
3) peniazmi patriacimi bežným klientom banky, ktoré si do nej títo uložili na svoje bežné účty.
Položme si zásadnú otázku, ako je možné, že ak si väčšie množstvo klientov chce vybrať naraz peniaze zo svojich bežných účtov v banke (a nemusí ísť ani o tzv. run na banky), banka skolabuje, že nemá peniaze? Pozor, nehovorím o peniazoch na rôznych termínovaných vkladoch, či peniazoch investovaných klientmi prostredníctvom banky, ale o peniazoch na bežnom účte bežného človeka, z ktorých priebežne žije. Odpoveď je vlastne jednoduchá: Banka používa na svoju činnosť nie vlastné, ale cudzie peniaze, a to rizikovým spôsobom a bez výslovného a slobodného zmocnenia klientom. Teda neinvestuje (len) vlastné peniaze akcionárov a investorov, ale tiež cudzie peniaze klientov, takže riziko investície sa môže prejaviť, prípadne sa i prejaví (napr. pri krachu banky) na osobnom peňažnom majetku klienta banky. A banka ani neposkytuje úvery zo svojich vlastných peňazí (peňažného majetku akcionárov banky), ale riskuje peniaze svojich klientov (napr. ak sa splácanie úveru stane nedobytným), o ktoré tak môže prísť!
Za „starých dobrých časov“, ak ste si niekam uložili svoje peniaze či iný majetok (budeme pre jednoduchosť volať takúto peňažnú inštitúciu či osobu stále banka), poviem to obrazne, každý klient mal svoj priečinok, kde tie peniaze spočívali a za to ste zaplatili banke poplatok. A keď ste tie peniaze potrebovali, tak ste si ich jednoducho vybrali, hoci aj všetky. Na druhej strane, ak ste si peniaze potrebovali požičať, tak Vám banka (alebo iná inštitúcia či osoba, ktorá požičiavala peniaze – nemusel to byť hneď úžerník) požičala svoje vlastné peniaze a za túto pôžičku si pri vrátení vypýtala odplatu – úrok.
Dnes v reálnom podnikaní banka nerozlišuje medzi MOJE-TVOJE, veselo vypláca „klientov pýtajúcich“ peniazmi „klientov dávajúcich“, aj so všetkými rizikami (mám za to, že do bankového sektora takáto „solidarita“ naozaj nepatrí). Prípadne investuje, síce nie vlastné peniaze, ale za účelom vlastného zisku (a dividendy pre akcionára). Že má klient za toto mesačne od banky tiež úrok? Pravdu povediac, na tých cca 20 centov mesačne, ešte k tomu zdanených 20% zrážkovou daňou, sa môžem zvysoka vy…kašľať. Ja považujem za normálne a prirodzené, že ak by aj banka skrachovala (akcionári teda prídu o hodnotu svojich akcií, pretože to spôsobil manažment banky svojou riskantnou investičnou a úverovou politikou), tak bežný klient príde do banky, nútený správca otvorí „jeho priečinok“ a jeho vlastné vložené peniaze na bežnom účte mu vyplatí. A takýto klient určite nepotrebuje navyše žiaden mizerný úrok.
Formálne účtovnícky sa to nazýva vzletne, že „pasívnymi bankovými operáciami, teda aj cez vklady klientov, si banky sústreďujú zdroje, s ktorými potom následne vykonávajú svoju podnikateľskú činnosť. A vlastné peniaze klientov sa tak stávajú záväzkom banky voči klientom“. Avšak z pohľadu človeka reflektujúceho skutočnú realitu je to úplný blud. Vkladateľ svoje peniaze pri bežných účtoch banke predsa nepožičiava(!), aby vznikal nejaký záväzok ich vrátiť (aj s nejakým výnosom – úrokom, ak je to napr. pri termínovaných vkladoch), on si ich len ukladá (len nie doma do pančuchy, ale do banky a za to jej zaplatí poplatok). Banka teda využíva peniaze vkladateľov na svoj vlastný prospech, avšak zjavne na riziko toho, kto si peniaze do banky vložil, čo treba jednoznačne považovať za zásadný zásah do vlastníckeho práva bežných ľudí – ale toto (podobne ako napr. v zdravotnom poistení) nikto nerieši. Pritom z ochrany vlastníckeho práva „finančných skupín“ sa idú určité politické zoskupenia, naposledy aj ÚS SR pomaly pos…ať (viď naposledy rozdielne vyhodnotenie práva akcionára zdravotnej poisťovne na zisk a dividendu verzus práva zdravotnej sestry na zákonnú mzdu).
Teda na záver: Ak vlastné uložené peniaze vkladateľov im banka na požiadanie nevydá, pretože vraj ich nemá k dispozícii (lebo je kríza?, pretože ich minula?), žiaden bankár nebude a ani doteraz nebol za nesplatený záväzok (povedané účtovnícky), ale fakticky za reálnu spôsobenú škodu pri spravovaní cudzieho majetku, potrestaný – ako je to možné?!
P.S. Ja by som bol možno rád, ak by banka, kde mám účet, skrachovala. Pretože A) prišiel by som o svoje úspory na účte, ale keďže v nej mám aj hypotekárny úver, B) oslobodil by som sa od dlhoročného splácania hypotéky. Alebo nie? Nestalo by sa náhodou to, že ja by som síce svoje peniaze uložené v banke musel oželieť (fond ochrany vkladov by ich určite všetky a všetkým neuhradil v reálnom čase), ale hypotéku by som musel niekomu ďalej splácať v nezmenenej výške aj s úrokmi …? Máte pravdu A) je správne, B) nesprávne.