Ako človek, ktorí si ctí vedecký výskum založený na pokuse, musím povedať, že učitelia pri presadzovaní svojich požiadaviek takýto dôležitý vedecký pokus vykonali. A ako sa zdá, bol neúspešný. Prečo? Pretože tento pokus preukázal, že realita školstva je podľa výsledkov experimentu úplne iná, ako sa javilo doteraz a teda pokus nezodpovedal daným podmienkam.
Doterajšia realita sa javila tak, že za vzdelávanie je zodpovedný štát a preto je logické, že svoje požiadavky budú učitelia smerovať týmto smerom – na ministerstvo školstva (dokonca niektorí starostovia, primátori či predsedovia VÚC ich v tom výslovne podporovali). Avšak čo sa preukázalo: už i do riadenia školstva nám prenikol „minimálny štát“. Ministerstvo školstva zrazu (správne) poukázalo, že nemôže zasahovať do chodu škôl, keďže ich zriaďovateľmi sú subjekty mimo štátu – obce, mestá a samosprávne kraje (prípadne cirkvi či iný súkromní zriaďovatelia). Ak by ministerstvo chcelo zasahovať do právomoci miestnej samosprávy (vrátane prenesených kompetencií), zásadne by prekročilo svoje právomoci; a ako sa javí, predstavitelia miestnych samospráv (by) to neskryte dali najavo.
Na základe výsledkov uvedeného pokusu sa objavila zmysluplná myšlienka, že ak má štát garantovať výučbu, jej dostupnosť, spoločenské, platové i profesijné postavenie pedagógov a efektívne vynakladanie zdrojov, tak by mal školstvo riadiť a financovať priamo. (Pozn.: najmä vieme, že každý sprostredkovateľ niečo stojí navyše a, mimochodom, siahať na peniaze patriace výučbe sa dá napr. i takým spôsobom, že sa škola zbytočne prekuruje, z čoho krásne profituje so starostom spriaznená tepláreň a jej manažment, či rôzne iné podobné spôsoby obstarávania.) Táto myšlienka má svoje rácio, pretože keď príde k problémom v školstve, tak sa minister vyhovára na starostov, primátorov a predsedov VÚC, a naopak, oni sa vyhovárajú na ministerstvo. Podľa medializovaných informácií túto myšlienku podporila i značná časť učiteľského zboru (zdá sa, že ju nepodporili najmä tí zo súkromných a cirkevných škôl, ale to je pochopiteľné: je krásne žiť z dotácie – v prípade dotovania peniazmi stále „všeobjímajúceho“ štátu – plus možno i vlastných prostriedkov súkromného zriaďovateľa a navyše, nejedenkrát, aj z priamych platieb od rodičov žiakov a študentov; a aby sme boli úplní, čosi navyše môže „prihodiť“ v rámci prerozdeľovania prostriedkov aj starosta či predseda VÚC na úkor inej školy).
Avšak čo sa stalo? Práve starostovia, primátori a predsedovia VÚC sa postavili proti! Takže ako sa zdá, ostáva status quo, čo znamená, že učitelia nedosiahnu nič, prípadne len minimum (ledaže by dali hromadnú výpoveď po vzore lekárov), pretože ministerstvo ich bude s požiadavkami odporúčať na zriaďovateľov a tí zas naopak, na ministerstvo – pretože také je dnes nastavenie, taká je objektívna realita (v školstve totiž nejde ani zďaleka len o mzdy, ale o celé nastavenie systému).
Daný stav tak dokazuje ďalší preukázaný, a teda vedecky podložený záver (vyhodnotený štandardnou vedeckou metódou, a to metódou indukcie – od jednotlivého k všeobecnému), že koncept miestnej samosprávy nastavenej tak ako je (vytvorený ďalšou „subgeniálnou“ pseudoreformou po vzore samospráv ako neofeudálnych panstiev) zlyháva. A na základe výsledkov svojho vlastného pokusu by mali pedagógovia prispôsobiť svoju taktiku realite:
1) Vyzvať starostov, primátorov a predsedov VÚC, nech sa nevyhovárajú, demonštrovať svoje požiadavky pred obecným, mestským či VÚC úradom, zodpovednosť za prípadné (na začiatku možno len jednodňové) výhražné štrajky priamo pripisovať predstaviteľom miestnej samosprávy a jednoznačne sa vyjadriť, že ak miestni zemepáni nevedia školstvo sami spravovať a riešiť – hoci sú samosprávni – tak nech zodpovednosť zaň, vrátane disponovania a kontroly hospodárenia s financiami, odovzdajú späť štátu. Ak táto výzva pre predstaviteľov miestnej samosprávy nebude prijatá, no ani nevyriešia nepriaznivý stav, je plná zodpovednosť na starostoch, primátoroch a predsedoch VÚC a učitelia by sa mali podľa toho zariadiť.
2) Ak sa kompetencie (za štátom garantované školstvo) vrátia späť na štát a štát preberie príslušné povinnosti, bude za stav v školstve zodpovedný jedine štát a pedagógovia legitímne pôjdu demonštrovať svoje požiadavky pred ministerstvo (t.č. to tak nie je, ako preukázal vykonaný pokus učiteľov) a zodpovednosť za následky pri prípadnom štrajku tým pádom tiež ponesie priamo štát.
Takže je zrejmé, že pri takto oddelenej právomoci, môže byť zodpovednosť len a len alternatívna (buď – alebo). Vidíme to napr. aj na tom, že predseda vlády, ako najvyšší predstaviteľ výkonnej moci, musí ísť v podstate poprosiť samosprávu, teda starostov a primátorov (ZMOS) a predsedov VÚC, aby pomohli pri udržateľnosti štátneho rozpočtu, nemôže dať príkaz; ten môže dať len pri štátnej správe. (Len pozn.: ešte väčším paradoxom je, že premiér by mal poprosiť akcionárov zdravotných poisťovní, aby si nevyplácali dividendy z verejného zdravotného poistenia, pretože tým prehlbujú deficit SR).
Len neviem, či pôjdu pedagógovia takto konzekventne …