Antitotalita

Už je pár dní po voľbách, vláda sa nám vykreovala, ešte musí vypracovať programové vyhlásenie a požiadať o vyslovenie dôvery. Avšak prvé náznaky ďalších krokov sa začínajú ukazovať a štartuje klasicky demagogická diskusia, ktorej demagógia spočíva najmä v tom, že dnešnej opozícii chýba akákoľvek reflexia, čo jej „reformy“ spôsobili, prípadne na čom výrazne participovali a či napokon sú vôbec vhodné do roku 2012, teda 10 rokov od bodu zlomu. Avšak aby som bol spravodlivý, aj zo strany vládnej strany sa mi zdá, že veci vníma niekedy výrazne ideologicky (tzv. zákaz zisku zdravotných poisťovní), prípade dáva mizivý dôraz na principiálne anomálie (II. dôchodkový pilier), alebo sa necháva zbytočne zatiahnuť do irelevantnej argumentácie (fetiš tzv. rovnej dane), prípadne je, i keď tu z pochopiteľných dôvodov, zatiaľ opatrná (prílišná moc starostov, reforma miestnej samosprávy a fiškálna decentralizácia) a pod.

V tomto prológu by som vyjadril svoj názor, a musím úprimne priznať, že som ho takýto v roku 2002 ešte nemal (a vlastne ani nemohol), ale spoločensko-ekonomický vývoj je do značnej miery objektívna kategória a ja nezvyknem ignorovať objektívnu realitu. Na druhej strane je veľmi nebezpečné, ak sa zložitosť objektívnej reality simplifikuje na mentálnu úroveň žiaka I. stupňa základnej školy (ako príklad uvediem často používaný pseudoargument na obranu II. piliera, že, príkladom, pred 50 rokmi 5 detí odvodmi živilo 2 rodičov, za 50 rokov bude musieť 1 dieťa uživiť 2 rodičov).

Dnes sa vec javí tak, že spomínané reformy boli nastavené na trvalý, snáď až exponenciálny rast ekonomiky s presvedčením, že sa z nich „nažerú“ všetci – popri finančných skupinách, oligarchoch, tzv. investoroch (presnejšie by bolo exvestoroch), podnikateľoch netvoriacich žiadnu pridanú hodnotu – dostane aj plebs: zamestnanci, živnostníci, ostatné SZČO, podnikatelia vytvárajúci pridanú hodnotu, bude aj pre dôchodcov, na zdravotníctvo, školstvo, sociálne programy atď. Keďže už v roku 2002 sa zrýchľoval hospodársky rast, rozbiehala sa konjunktúra, súčasne prebiehala masívna privatizácia strategických podnikov (kde hodnota jedného podniku mohla mať výšku celej veľkej privatizácie počas vlády V. Mečiara), tieto riziká ostávali nepovšimnuté (ani prvá vláda R. Fica najmä preventívne a zmysluplne nereagovala – ale to nie je výtka, len konštatovanie). A hoci v šľapajách komunistickej ideológie, kedy vďaka strane a vláde socializmus nezadržateľne napredoval, aj v tejto ére burácalo, že naša (ba určite aj svetová) ekonomika vďačí za svoj rast geniálnym reformám tandemu M. Dzurindu a spol. Keďže konjunktúra v časoch reforiem už prebiehala (hoci nebola ešte na vrchole, kde prešla do bubliny a praskla), môžeme s kľudným svedomím povedať, že hospodársky rast tu bol nie vďaka tzv. reformám (zjavne stavaným do dobrého počasia, ako ukázal vývoj), ale napriek nim. Ale aby som nebol zlý, keďže po vojne je každý generálom, skúsim v pár blogoch uviesť niekoľko myšlienok k diskusii, ako nadviazať na uvedené reformy, čo je z nich použiteľné aj po 10 rokoch a čo by asi bolo vhodné „rereformovať“.

K nášľapným mínam v II. pilieri som už písal, takže to len zhrniem. V médiách sa začína (ako sme zvyknutí) omieľať, že otvorenie II. piliera je nemožné, zníženie % príspevkov je zhovadilosť a že R. Fico ide ukradnúť budúce dôchodky; a zatiaľ sa zdá, že koalícia naletela na klasicky demagogickú rétoriku odtrhnutú od podstaty veci. Dúfam, že R. Fico prestane mať tendenciu furt niekoho chrániť všeobjímajúcou rukou štátu a pochopí, že aby štát chránil investorov (lebo sporiteľmi sú len v texte zákona, v skutočnosti nesporia, ale investujú) je absolútna hlúposť. Ak teda chce, nech sú v zákone garancie, prirodzene zo strany DSS, napr. v jednom fonde (bude vlk sýty, aj baran celý) a ostatné nech nechá na dopyt investorov – pre mňa, za mňa, nech si zriadia aj hedžový fond. Čo však je potrebné vypustiť zo zákona je to, aby štát prostredníctvom Sociálnej poisťovne ručil investorom za škody spôsobené konaním DSS. Bolo by to chrapúnstvo, pretože na neúspešné investície tzv. sporiteľov by sa skladali všetci, aj tí, čo sú len v I. pilieri a živia dnešných dôchodcov (aj rodičov tých, čo sú aj v II. pilieri). A čo je najpodstatnejšie, už v blízkej budúcnosti (v podstate už dnes) by štát nemal prostriedky na ručenie, keďže za pár rokov bude predpokladaný objem finančných prostriedkov vo fondoch SDS predstavovať až násobok ročného príjmu štátneho rozpočtu. Ak v zákone toto ustanovenie ostane, tak reči o rozpočtovej zodpovednosti do budúcnosti sú len prázdne slová, keďže škoda spôsobená čo i len v jednej DSS okamžite spôsobí úplný kolaps verejných financií (ak by teda štát realizoval ručenie). A keďže štát ručiť fakticky, reálne nemôže, bolo by slušné toto investorom – sporiteľom jasne a dôrazne oznámiť. (Aby potom neplakali, že štát za všetko môže, veď keby ich I. Mikloš nepodporil, tak by do BMG a Horizontu určite nešli; mimochodom pamätám si, že B. Schmögnerová na riziká v televízii upozorňovala dosť jasne, ale asi nie dosť dôrazne.)

Druhá vec, čo je dôležitá, aby v prípade vzniku škody jej výška (škoda na zhodnotenej prípadne znehodnotenej investícii) bola zrejmá a teda poškodenému známa (napr. z ročného výpisu z osobného účtu); nie je namieste, aby jej výšku zisťoval až súd. A procesne bude sám investor – sporiteľ žalovať DSS (veď Ľ. Kaník stále hovorí, že sú to jeho súkromné peniaze). Myslím, že Sociálna poisťovňa má iné úlohy, ako sa vybíjať v súdnych procesoch o zmarených investíciách – niekoho iného. (Len na dôvažok, ak dnešná opozícia varuje pred zrušením II. piliera, je to obyčajná propaganda o ničom; aj R. Fico po skúsenostiach s akcionármi zdravotných poisťovní a vtedajšou i dnešnou opozíciou vie, že by to jednoznačne viedlo k arbitrážnym sporom a podaniam na Ústavný súd – a určite na všetky orgány EÚ, OSN, NATO, NASA, MMF atď.)

Keďže som liberálne zmýšľajúci človek a sloboda fyzickej osoby, človeka (popri ich rovnosti a bratstve – toť ideály Francúzskej revolúcie) sú mojou ideovou prioritou, pokladám za neprijateľné, aby niekto musel povinne vstúpiť do DSS (ako to presadzovala jedna, vraj, liberálna strana). Lebo násilne nútiť niekoho niekde vstupovať (ako svojho času napr. do Socialistického zväzu mládeže) sa prieči ideálom slobody a vlastnej zodpovednosti jedinca, a má totalitný charakter. A považujem v slobodnej a demokratickej spoločnosti za absolútne neprimerané zákonom niekoho nútiť platiť (desiatok) akciovej spoločnosti – akoby novej forme neofeudálneho panstva. Preto je principálne nevyhnutné nechať II. dôchodkový pilier otvorený (prirodzene možnosť výstupu môže byť zákonom regulovaná, veď pri akomkoľvek poistení či sporení – teda okrem verejného sociálneho poistenia – existuje výpovedná doba). Ak si chcú DSS-ky udržať klientov, musia sa snažiť rovnako, ako ktorýkoľvek iný podnikateľský subjekt, veď predsa sú obchodnými spoločnosťami – podnikateľmi.

Ešte pár viet k predlžovaniu veku odchodu do dôchodku. Pokladám za zvrátené vôbec uvažovať o predlžovaní veku do dôchodku, ak máme 1/3 mladých ľudí bez práce. Kde pôjdu pracovať, ak ich miesta budú zaberať stále starší a starší dôchodcovia? (A to nevravím o zdravotnom stave týchto dôchodcov, pretože 70-ročný Slovák verzus 70-ročný Nemec to je sakramentský rozdiel. Jedine že by úmysel bol takýto: nastaviť vek odchodu do dôchodku tak, aby dôchodca zomrel len kúsok po dovŕšení dôchodkového veku a vzniku nároku na dôchodok z DSS, čím by poisťovni, s ktorou dôchodca uzavrel zmluvu o vyplácaní starobného dôchodku ostali jeho celoživotné úspory ako zisk. Keďže určenie dôchodkového veku je politické rozhodnutie, stačilo by skorumpovať len pár poslancov a výsledok je na svete – veď už máme skúsenosti zo zdravotníckej „reformy).

A už len posledná vec. V prológu som spomínal počet detí na počet rodičov v dôchodku v budúcnosti. Uznávam, že tento často používaný argument má svoje rácio, ale tak na úrovni matematiky 3. triedy ZŠ, čo jeho argumentačnú silu síce o niečo znižuje, na druhej strane určite neruší. Avšak štát nežije len z práce konkrétneho človeka, má predsa oveľa širší rozsah príjmov. Preto pre racionalizáciu diskusie o reforme dôchodkového systému by bolo vhodné porovnávať aj percento výdavkov na starobné dôchodky z HDP. Starobné dôchodky v SR boli v roku 2010 6,6%, v roku 2030 by mali tvoriť 7,3% a v roku 2060 (za cca 50 rokov) 10,2% HDP. Už dnes je to v Nemecku 11,4% (nemeckého) HDP. Takže situácia asi nie je až taká katastrofálna, že by sa niekto musel hádzať o zem pre legislatívne úpravy II. piliera.

Svojho času (ešte pred vypuknutím krízy) som v TV zaregistroval ojedinelý výrok jedného (asi nie mainstreamového) ekonóma, ktorý parafrázujem: „Je nelogické, aby sme dnes splácali dlhy, ktoré vzniknú v budúcnosti, keď sme sa ešte nezbavili tých z minulosti.“ A kto stále nepochopil, ešte jedno sci-fi z ekonomického týždenníka vydávaného o 50 rokov v budúcnosti: „Slovensko je sociálne-ekonomickým tigrom Európy, keďže na dvoch dôchodcov pracujú dvaja ľudia a až štyria roboti.“

Nabudúce niečo o daňovej reforme. Pre istotu pridávam niekoľko faktografických odkazov k tomuto príspevku:

http://antitotalita.blog.pravda.sk/2012/02/24/naslapne-miny-v-ii-dochodkovom-pilieri/

http://www.nbs.sk/_img/Documents/_Publikacie%5CVyrocnaSprava%5CSVK2002%5CVS2002_kap00.pdf

http://is.muni.cz/th/76000/esf_m/dipl.pdf

http://peniaze.pravda.sk/tlac/26398-co-sposobia-ficove-zmeny-v-dochodkoch/

http://www.finance.sk/spravy/finance/71481-dochodkovy-system-v-nemecku/

http://www.pluska.sk/spravy/z-domova/tretina-mladych-ludi-slovensku-je-bez-roboty.html