Antitotalita

Rovná daň umrela.“ Tento a podobné výroky sa ženú mediálnym priestorom za masívnej podpory rôznych ideologických politrukov z rôznych tzv. „nezávislých“ ekonomických inštitútov a nadácií. Je až neuveriteľné, ako aj po štvrťstoročí ideologická zadubenosť s právom na jedinú a nemennú (i keď opačnú) pravdu pretrváva a s akou ľahkosťou takéto ideologicky jednostranné kydy tzv. „nezávislé“ médiá šíria. Daňová reforma sa zvyčajne spája najmä s jedným atribútom, a to ako tzv. „rovná“ daň. To je však len veľmi zúžený a nedôsledný pohľad. Daňové zmeny (predsa len „reforma“ je príliš silné slovo. ale budem ho pre obvyklosť používať), ktoré spočívali najmä v zjednotení pár kvantifikačných parametrov – sadzby daní (z príjmu a pridanej hodnoty) na spoločných 19% a v zrušení niektorých iných daní, mali v konečnom dôsledku zásadný vplyv na výšku daňového zaťaženia väčšiny ľudí v SR.

Ak mám byť úprimný, k rovnej dani som mal určitý čas ambivalentný vzťah – na jednej strane mi bolo jasné, že síce príliš nespĺňa kritérium spravodlivosti (tým nemyslím spravodlivosť v komunistickom rovnostárskom štýle: „Každý podľa všetkých svojich síl, no každému len podľa jeho potrieb“, čo nemôže nikdy v ľudskej spoločnosti fungovať), avšak na druhej strane sa vravelo, že zjednodušila systém a údajne obmedzovala podmienky na daňové špekulácie.

Ukázalo sa, že „rovná daň“ bola v istom období najmä marketingovým ťahom. Avšak už od počiatku bolo zrejmé, že v skutočnosti „rovná“ nebola (a teda ani akože spravodlivá). Ak by sme si pre prehľadnosť zobrazili vzťah podielu výšky dane (a odvodov – tým sa v súvislosti s daňami vyhnúť nedá) verzus príjmy fyzickej osoby, uvidíme, že tzv. „rovná“ daň zásadne najviac zaťažuje práve strednú vrstvu; vysokopríjmové skupiny majú horný strop pre odvody a tie naozaj nízkopríjmové skupiny majú v pomere k hrubému príjmu pomerne vysokú nezdaniteľnú časť, ktorá môže vyrúbenú daň stlačiť až na nulu (takže systém ani príliš nezjednodušila a stále existovala motivácia i možnosť vyhnúť sa plateniu daní).

Ďalej, daňová reforma bola značne disproporciálna voči majiteľom kapitálu, vzhľadom na to, že dividendy z akcií či výnosy z iných majetkových podielov napr. v s.r.o. zdaneniu nepodliehali (dodnes), teda v podstate mali sadzu dane 0%. Na druhej strane, paradoxne, posledná pravicová (neokonzervatívna) vláda zaťažila kapitálové výnosy odvodmi, čo je už naozaj postavené na hlavu – sociálne odvody z kapitálu(?) (prirodzene, toto zaťaženie sa týka len slovenských fyzických osôb a vzhľadom na odvodové stropy opäť len strednej vrstvy a tých chudobnejších). Takže tá „rovnosť“ sa napokon ukazuje ako značne fiktívna, čo do značnej miery neguje či už požiadavku aspoň bazálnej spravodlivosti, ale i tvrdenia o údajnej jednoduchosti. Počas rokov 2006-2010 došlo k určitým zmenám (napr. znižovanie odpočítateľných položiek podľa výšky príjmu), avšak toto takto nastavenú „nespravodlivosť“ nemohlo úplne odstrániť; a súčasne to do istej miery ďalej komplikovalo výpočty výšky dane.

Ak to zhrnieme, „rovná daň“ ako politicko-ekonomický a propagandistický pojem tak, ako bola nastavená, mala, pravdepodobne, svoj určitý význam pre zahraničných investorov, pre niektoré medzinárodné inštitúcie (SB, MMF), ale rovná daň v takejto podobe bola len pre dobré časy (chudobným pri dani z príjmov trocha uľahčíme, bohatých nezaťažíme, veď v čase rastu ekonomiky, ktorý začínal niekedy okolo roku 2002, to stredná vrstva „utiahne“). Takže jej prípadný efekt mohol byť len dočasný. A pri nástupe krízy nám tak nielen že nepomohla, ba skôr uškodila; prečo?

Za jeden z efektov rovnej dane sa považovalo, že zabezpečí zvýšený výber daní (už vieme, že kapitál bol z dubióznych dôvodov tzv. zdvojeného zdanenia „oslobodený“ od dane) obmedzením možností na špekulovanie s rôznymi daňovými sadzbami. A dokazuje sa to skutočným nárastom daňových príjmov po zavedení rovnej dane. Toto tvrdenie je však do značnej miery zavádzajúce, pretože dôvod pre zvýšené daňové príjmy štátu po zavedení rovnej dane spočíval v tom, že táto rovná daň zásadným spôsobom zvýšila daňové zaťaženie pre väčšinu pracujúcich ľudí v SR, tiež v súvislosti s vyššie spomínaným počínajúcim oživovaním ekonomiky.

Poďme trocha historicky analyzovať. Daň z príjmu fyzických osôb do roku 2002 bola pre tie najnižšie príjmové skupiny 10% a pre povedzme strednú vrstvu(?) to bolo 20%, avšak za strednú vrstvu sa tým pokladala už osoba s príjmom približne 11.000 Sk brutto, hoci priemerná mzda bola asi 13.500 Sk brutto Sk. Nasledovali sadzby 28%, 35%, 38%. Takže sadzba dane z príjmu po daňovej reforme sa pre nízkopríjmové skupiny zvýšila takmer dvojnásobne z 10% na 19%, pre strednepríjmové skupiny o niečo menej – z (priemernej) dane do 15% na 19% (vyššia sadzba sa vždy uplatňuje až od zákonom určeného limitu). Tento nárast sadzby bol čiastočne zmiernený trojnásobným nárastom nezdaniteľnej časti na fyzickú osobu. Na prvý pohľad by sa zdalo, že toto opatrenie primerane kompenzovalo následky daňovej reformy pri určení rovnej dane, avšak jej vplyv bol relevantný prednostne pri nízkopríjmových skupinách.

Ale pozor, my tu máme aj daň z pridanej hodnoty (DPH). Tá mala dve sadzby – 10% na základné potreby, ktorými sa uspokojujú životné potreby človeka, a 23%. Daňovou reformou DPH upravená na rovnakú 19% sadzbu znamenala to, že sadzba dane na základné potreby (potraviny, energie, zdravotnícke, školské potreby a pod.) sa zvýšila takmer dvojnásobne (ak chcete, tak sadzba DPH stúpla o 90%) a pre ostatné (povedzme, že luxusné) výrobky sa sadzba DPH vlastne znížila (o 17%). A toto bol zásadný až brutálny zásah do života (výdavkov) práve nízkopríjmových, ale tiež strednepríjmových skupín, ktoré svoje veškeré príjmy používajú úplne alebo v značnej miere na uspokojovanie práve svojich základných životných potrieb (čo im štát nevzal vo forme dane z príjmu im vzal prostredníctvom zásadne zvýšenej DPH). Z uvedeného je zrejmé, že zvýšené daňové príjmy štátu po zavedení rovnej dane nesúvisia s tým, že daň bola rovná, ale s tým, že štát zásadným spôsobom zvýšil daňové zaťaženie pre úplnú väčšinu obyvateľov SR; a pre menšinu sa daňové zaťaženie znížilo, vrátane nulovej sadzby na daň z dividend, teda kapitálu. Treba s rešpektom priznať, že daňová reforma bola propagandisticky odkomunikovaná ministrom financií priam geniálne (s aktívnym prispením tzv. „nezávislých“ médií a rôznych finančných i nadnárodných zoskupení, čo je pri ich záujmoch prirodzené) – zvýšiť dane pre absolútnu majoritu (slušného a platiaceho) obyvateľstva a aby mu za to ešte aj všetci tlieskali (vrátane nemalej časti tohto obyvateľstva), to nedokáže len tak hocikto.

Tu sa ukazuje, že takéto zrealizované zmeny daňového systému môžu síce fungovať v čase rastu ekonomiky, ale sú časovanou bombou v prípade ekonomických problémov – takto zdieraní ľudia prestávajú byť príliš ochotní nechať sa opäť škrtiť, pretože už ani nemajú kde škrtiť. Masívne zvýšenie DPH (teda okrem skôr luxusných, prípadne nie bežných tovarov a služieb, kde bolo dokonca zníženie DPH) na jednu z najvyšších sadzieb v Európe (čo sa týka najmä potravín) spôsobilo, že v čase krízy ostáva minimálny priestor pre (povedzme napríklad, že len prechodné) zvýšenie DPH, ako by priestor existoval, ak by DPH ostala na 10% (a napr. zvýšenie na 11%, by znamenalo rovnako zvýšený príjem pre štátny rozpočet počítaný z rovnakej ceny ako zvýšenie DPH z 19% na 20%; a pri zvýšení na 12% dokonca dvojnásobný, ak abstrahujeme od možného poklesu základu dane – teda ceny pri poklese dopytu). Avšak ako pravičiari i ľavičiari vedia, pri bazálnych tovaroch a službách je pokles dopytu do značnej miery obmedzený bazálnymi, nevyhnutnými ľudskými potrebami. Vláda 2006-2010 síce zvýšila progresivitu dane z príjmu fyzických osôb znižovaním odpočítateľnej položky a taktiež opäť zaviedla aj zníženú sadzbu DPH na 10%, ale len na obmedzený rozsah komodít. Už som registroval v médiách niektorých mainstreamových a politických ekonómov vyjadrenia, že prečo to teda R. Fico nezrušil, mal teda úplne zrušiť rovnú DPH a na potraviny určiť nižšiu sadzbu. Na toto sa dá len povedať jedno: takéto vyjadrenie svedčí o absolútnej nekompetentnosti a ignorácii, prípadne o účelovom zavádzaní, keďže nielen v prírode, ale i spoločnosti sú niektoré procesy čiastočne (ba dokonca možno úplne) nezvratné. Je zrejmé, že zvýšenie DPH takmer okamžite zvýši cenu tovaru; avšak zníženie DPH neznižuje cenu tovaru, ale okamžite zvýši maržu obchodníka (a štátu by to asi chýbalo, že?).

Takže zatiaľ toľko, nabudúce pridám ešte pár úvah o daniach …