Antitotalita

Ako na začiatku každého volebného obdobia, začínajú povinné „tance“ okolo Zákonníka práce (ZP). Jedna aj druhá strana politického spektra sa navzájom obšťastňujú „argumentami“, podobne to robia navzájom aj odbory a zamestnávatelia – podnikatelia. Celý problém ohľadom ideologicého boja týkajúceho sa ZP je však v tom, že v značnej miere sa odohráva vo „virtuálnom“ svete, využíva sa účelová argumentácia, používajú sa skreslené pojmy a takmer vôbec sa nehovorí o podstate práce, podstate vzťahu zamestnanca a zamestnávateľa, o motiváciách zamestnanca a motiváciách zamestnávateľa – podnikateľa  v súvislosti s pracovnou silou (ľudskými zdrojmi) a tvorbou zisku (ako legitímneho cieľa podnikateľa), a teda sa diskutuje úplne mimo podstaty a objektívnej reality.

Ak sa chceme zmysluplne zaoberať problematikou nielen ZP, ale pracovnoprávnych vzťahov v širšom slova zmysle, musíme sa odraziť od základov a položiť si pár otázok:

(Pozn.: v danom prípade je úplne nepodstatné rozlišovať fyzické a právnické osoby, keďže aj pri právnických osobách by sme sa mali aspoň teoreticky na nejakej X-tej postupnosti zakladateľov dopracovať až k fyzickým osobám – ako bolo uvedené už v predchádzajúcich príspevkoch, právnické osoby sú fiktívne osoby, ktoré v prípade súkromných subjektov v rámci svojej ontogenézy vznikli ako formalizované zoskupenia jednej či viacerých osôb prípadne (aj) ich majetku.)

Prvá otázka: „Prečo ide osoba pracovať, teda vykonávať nejakú činnosť?“ Odpoveď: „Predsa aby uspokojila svoje životné potreby pre svoju existenciu.“

Druhá otázka: „Akou formou bude osoba vykonávať svoju činnosť, závislou alebo nezávislou prácou?“ Odpoveď: „Ak chce mať, akože, väčší  pokoj, okrem základnej práce žiadne ďalšie povinnosti, po pracovnej zmene „padla“, zaručený pravidelný príjem (teda aspoň podľa zákona) a nevadia jej príkazy zamestnávateľa, tak pôjde do pracovného vzťahu. Ak si viac váži slobodu a nezávislosť, nevadí jej, že si sama bude kupovať pracovné nástroje, vystavovať faktúry, sama si zabezpečovať prácu, a hoci nebude mať úplne pravidelný príjem, flexibilita jej zvyšuje možnosť rastu príjmu viac ako pri mzde a ak tiež nechce konať na základe príkazov nejakého vedúceho pracovníka zamestnávateľa, ale len na základe konkrétnych dohôd a zmlúv, tak ide do nezávislej činnosti, teda do obchodnoprávnych či občianskoprávnych vzťahov (teda ako s.z.č.o., prípadne ako s.r.o. – najčastejšia právnická osoba).“

Tretia otázka: „Takže kedy ide osoba vykonávať nejakú konkrétnu činnosť?“ Odpoveď: „No predsa vtedy, ak niečo robiť vie a niečo robiť chce a chce sa tým živiť.“ (Takže uspokojuje svoje potreby buď zo mzdy, alebo zo zisku.)

Štvrtá otázka: „Ak teda osoba vykonáva svoju konkrétnu pracovnú činnosť samostatne a nezávisle, kedy a prečo začne prijímať zamestnancov?“ „Pretože niečo robiť vie a aj to robiť chce, ale nestíha.“

Avšak je tu aj piata otázka: „Prečo potom prijme ďalšieho zamestnanca?“ „Pretože niečo robiť vie, ale už sa jej to robiť nechce.“ (Tento prístup môže byť legitímny – osoba vybudovala firmu a teraz si chce viac užívať jej plody. Problém vznikne, ak táto dovtedy úspešná firma o pár rokov skrachuje a osoba zrazu zistí, že to, čo kedysi vedela robiť, aj vzhľadom na spoločensko-technický pokrok, už nevie.)

No a posledná šiesta otázka, ktorá do značnej miery reflektuje dnešnú realitu: „Prečo ešte osoba prijíma zamestnancov?“ „Pretože to (predmet činnosti) robiť nevie a ani sa jej to v podstate robiť nechce, len chce zarábať.“

Musím povedať ako príklad, že ma fascinuje, keď napr. v zdravotníctve „podnikajú“ osoby, ktoré akože vykonávajú činnosť v lekárenstve, avšak o farmakológii vedia tak toľko, že tabletky sú také malé červené guličky a možno aj zelené tobolky; alebo „podnikajú“ v rádiodiagnostike, no nemajú ani šajnu, aký je rozdiel medzi CT a NMR; či dokonca „podnikajú“ v poskytovaní ambulantnej zdravotnej starostlivosti, avšak v živote nevideli EKG, nikdy nikoho neliečili, pri pohľade na krv kolabujú; avšak všetci títo majú oprávnenie dávať príkazy svojim zamestnancom – zdravotníkom, pričom vo svojich príkazoch profesionálnym zdravotníkom (bez akejkoľvek osobnej zodpovednosti) omieľajú navyše aj „kydy“ o efektivite diagnostiky a liečby, ktorým pritom vôbec nerozumejú. Ale to len ako príklad … Veď aj v stavebníctve vraj „podnikajú“ rôzni „týpkovia“ (hovoria im developeri), ktorí pritom nerozoznajú kelňu od varechy (najviac tak zoženú ľudí) …

Ale poďme k podstate. Dotknem sa pojmu „liberalizácia“ ZP. Som prekvapený, že na túto hru priskočila i politická ľavica aj odbory. Pojem „liberalizácia“ by mal znamenať zvýšenie slobody vo vzťahu zamestnanec a zamestnávateľ, a teda aj vzájomné vyrovnávanie ich postavenia. Avšak kým ostane v ZP nezmenené (vo viacerých ustanoveniach), že zamestnanec vykonáva svoju prácu podľa záväzných pokynov zamestnávateľa, a teda nie podľa konkrétnych ustanovení pracovnej zmluvy, tak hovoriť o „liberalizácii“ ZP je dosť nenáležité. Obdobne, ak ustanovenie §81 ZP: „Zamestnanec je povinný nekonať v rozpore s oprávneným záujmami zamestnávateľa“, nebude doplnené recipročným ustanovením, že: „Zamestnávateľ je povinný nekonať v rozpore s oprávneným záujmami zamestnanca“, tak hovoriť o liberalizácii ZP je už úplne mimo realitu. Vzhľadom na to, že pri tzv. „liberalizáciách“ ZP, napriek už a priori subordinačnému až submisívnemu postaveniu zamestnanca voči zamestnávateľovi, dochádza k ďalšiemu obmedzovaniu práv, ale aj kompenzačných benefitov v pracovnoprávnych vzťahoch (viď napr. naposledy obmedzenie práva na odstupné) na strane zamestnanca, správnym pojmom je nie „liberalizácia“, ale „feudalizácia“ ZP. Liberalizáciou nemôžeme nazývať oslabovanie práv jednej už aj tak slabšej skupiny na úkor druhej. A to sa nejdem rozpisovať, že aj takto „feudalizovaný“ ZP sa nezriedka nedodržiava, takže reálny obsah pracovnoprávnych vzťahov v mnohých prípadoch začína pripomínať tzv. čeľadnícke zákony z Uhorska polovice 19. storočia (mnohí zamestnávatelia by takéto „liberálne“ pracovné predpisy privítali: napr. ak Ťa v tých časoch zamestnávateľ vyhodil  z práce a za 2 týždne si spomenul, že Ťa opäť potrebuje, bol by si povinný k nemu opäť nastúpiť).

V tejto súvislosti ešte jedna poznámka, čo sa týka odstupného. Oveľa viac ako redukcia tohto benefitu zamestnancov mi vadí, že rôzni (častokrát „gorilí“) štátni úradníci, tzv. manažéri (a nielen v štátnych podnikoch), ale aj poslanci, členovia predstavenstiev či dozorných rád atď. majú odstupné výrazne nad rámec ZP, niekoľkomesačné, častokrát až v úrovni „zlatých padákov“, o ktorých sa bežnému človeku môže len snívať. Ba predmetná suma jedného „padáka“ v podmienkach Slovenska niekedy presahuje až celoživotný príjem človeka žijúceho z nízkej mzdy. (To je nielen problém Slovenska: osoba, ktorá zodpovedá za zamorenie Mexického zálivu ropou a mala by byť v slušnej spoločnosti aspoň stíhaná – a podľa miery zavinenia sankcionovaná – vraj dostala odstupné takmer 12 miliónov libier; neviem, prečo každú zhovadilosť zo sveta musíme prebrať za svoju). Isté skupiny ľudí dokonca dostávajú odstupné aj v prípade, že vykonávali svoju prácu/činnosť na dobu určitú (napr. poslanci volení na 4 roky, rôzni dočasní nominanti štátu), na čo bežný zamestnanec môže rovno zabudnúť (a to nevravím o s.z.č.o., živnostníkoch, ak ukončili svoju činnosť).

Už len na okraj, práva štatutárov a členov orgánov obchodných spoločností sa neriadia ZP, ale Obchodným zákonníkom (ObZ). V médiách som v prípade „zlatých padákov“ pre rôznych manažérov obchodných spoločností zaregistroval, že to tak mali vraj upravené v kolektívnych zmluvách, a teda to tak bolo v podstate po dohode s odbormi. Nerozumiem tomu, keďže ObZ pojem „kolektívna zmluva“ nepozná. Neviem, ako to teda majú títo odchádzajúci manažéri a pod. právne upravené, ale je legitímna otázka, či sú takto zrealizované „zlaté padáky“  v súlade s právom. Lebo tu si viem predstaviť len jeden legálny mechanizmus a to, že im takéto kráľovské odstupné priamo určilo Valné zhromaždenie obchodnej spoločnosti, určite ho nemôže určovať dohoda štatutára či členov štatutárneho orgánu a skorumpovaných odborárskych predákov.

Dokončenie nabudúce; budem sa zaoberať jednou „axiómou“, ktorá je permanentne podsúvaná pospolitému ľudu a to, že tzv. liberaliácia ZP, dnes už vieme, že je to v skutočnosti feudalizácia ZP, tvorí pracovné miesta.