Antitotalita

Hneď na úvod musím uviesť, že ja chcem, aby pán Igor Matovič bol predsedom vlády až do najbližších volieb! Chcel byť v učebniciach dejepisu, nech teda je! Tento príspevok je len na osvieženie pamäti … 

Podľa mediálne dostupných zdrojov (napr.HNonline) sa mal Igor Matovič vyjadriť: „Áno, závidím časy, kedy Fico, Radičová či Pellegrini mohli v absolútnom kľude bez nejakej koronakrízy dávať 30 dní dokopy svoje programové vyhlásenie vlády ….“ Premiér ďalej hovorí, že: „ … jeho vláde nebola dopriata ani minúta. A navyše opozícia, rôzni múdrosráči a médiá vlastnené oligarchami nasadili voči nám tú najzákernejšiu politiku, akú len v mimoriadne ťažkej dobe nasadiť mohli.“ 

Prirodzene, už sme si zvykli na bolestínske vyjadrenia nového premiéra, ktorý z nejakých dôvodov odmieta svoju osobnú zodpovednosť predsedu vlády, ktorého si ľudia zvolili a ktorý na čele vlády a spolu s vládou rozhoduje (nerozhodujú ani epidemiológovia, ani ekonómova, ani mimovládne organizácie). Chcel som pôvodne niečo napísať o rozhodovaní a rozhodnutiach pri vedení štátu, a najmä položiť otázku, prečo sa núdzový stav a hospodárska mobilizácia nevzťahuje na banky, zdravotné poisťovne, veľké podniky (t.j. všetkých, čo pýtajú finančné benefity od štátu). Lebo už dnes vidíme, ako sa kradne (použijúc terminológiu pána Matoviča); a v čase krízovom je to dvojnásobná zvrátenosť. (Pretože aj šmelina, aj pripravovaná socializácia strát po privatizácii ziskov sa dá jednoznačne označiť ako kradnutie.)

No toto vyhlásenie o kľude Pellegriniho, Fica či Radičovej oproti chudákovi Matovičovi ma pobavilo; totiž už čosi pamätám (a všetko je dohľadateľné na webe). Takže:

1. Ako prvé uvediem, že pán Matovič asi pozabudol, že aj on je vlastník médií: internetového – našiel som www.obycajniludia.sk (ktoré vlastní, pretože vlastní aj stranu), no ako je známe, dokonca aj printového, ktoré distribuuje po celom Slovensku (pardon, on nie je oligarcha, to jeho manželka je vlastníčka a oligarchička). No asi zabudol.
2. Teraz chronologicky do minulosti. Pán Matovič si nepamätá, čo dorábal od marca 2018 (aj pred tým), keď skladal vládu pán Pellegrini? Veď to je len 2 roky! Táto vláda nemala ani jeden deň a nie 100 dní kľudu, ako sa snaží miasť publikum pán Matovič.
3. Vznik vlády pána Fica v marci 2016 nie je až taký podstatný. Smer nastupoval sám po sebe a naozaj sa nič také podstatné nedialo, len pán Matovič brojil za predčasné voľby. To, že vznikla taká vláda ako vznikla, sa všetkým štyrom stranám (SMER, SNS, MOST, SIEŤ), zdá sa, vypomstilo.

   No nemali by sme zabudnúť, že za stav, ktorý vznikol, do značnej miery bol zodpovedný práve pán Matovič, keďže v predvolebnom boji (no aj mimo neho) podvratným spôsobom pôsobil proti strane SIEŤ, najmä voči osobe pána Procházku, a (najmä na juhu Slovenska) aj proti pánovi Bugárovi a strane MOST. (Pripomínam, ak pán Matovič na to zabudol. Inak, myslím, že aj posledný výsledok pána Kisku je z tohto súdka.) Táto takmer patová situácia bola z hľadiska politologického vyriešená predsa len trocha netradične. A teda vznikla koalícia, aká vznikla. Takže v žiadnom prípade nešlo a ani nemohlo ísť o nejaké kľudné vyjednávanie o programovom vyhlásení vlády. (Ale je pravda, že na nejakú zásadnejšiu celospoločenskú krízu si nespomínam.)

4. No zásadne iná situácia bola, keď nastupovala vláda pána Fica v r. 2002. Nastúpila po tom, keď vládu pani Radičovej pomáhali položiť, okrem iného, aj pán Sulík a pán Matovič (neviem, no zdá sa, že na to tiež zabudol vzhľadom na jeho aktuálne repliky voči pánovi Sulíkovi). Len na margo, už v roku 2010 pán Matovič avizoval, že mu za pád vlády pani Radičovej ponúkli 20 miliónov € (inak pán Matovič je vraj neuveriteľne bohatý – pardon, jeho manželka).

   Totiž po skončení vlády pani Radičovej (s pánom Miklošom ako ministrom financií a pánom Matovičom ako koaličným poslancom) ostal absolútne nefunkčný informačný systém na daňových úradoch. Údaje o DPH či iných daniach sa museli spracúvať ručne, čo bolo označené za škandál, ktorý v Európskej únii nemá obdobu.

   Viem, nechcem porovnávať, keď ide o udržanie zdravia či dokonca životov ľudí, a keď ide o schopnosť štátu priebežne financovať svoju činnosť. Ale z hľadiska financií bol štát dočasne paralyzovaný. Nejdem teraz konšpirovať, či to bolo schválne alebo neschopnosťou, ale takýto niekoľkomesačný výpadok daňovej správy (najmä čo do DPH, z ktorej žije štát a na ktorej sa najviac kradlo … aj kradne). Pán Fico a SMER museli okamžite konať a od počiatku prijímať krízové riešenia. V takomto stave by sa určite nedalo kľudne dohodovať programové vyhlásenie vlády, ak by strana SMER nezvíťazila s takým vysokým výsledkom. Každopádne si dobre spomínam na opozičnú hystériu od prakticky prvého dňa po voľbách (výkriky: vraj ako za boľševika, vláda jednej strany!, hoci táto regulérne vyhrala – ako teraz pán Matovič). Takže, ak pán Matovič zabudol, pripomínam mu, že:

   – krízové situácie, ktoré treba bezprostredne riešiť, hoci sú

   – pri nástupe po inej vláde s inou politickou konšteláciou a

   – s nutnosťou čeliť útokom politickým i mediálnym,

   nie je v slovenskej politike nič nové. Skôr sa zdá, že za posledných 15 rokov sa z toho stáva štandard. (A ešte navrhujem pánovi Matovičovi, ak sa sťažuje na „múdrosráčov“, že by si osviežil svoju pamäť pozretím si svojich vôastných tlačových besied na rôzne spoločensko-politické témy, lebo pán Matovič už asi zabudol aj na to, aký Múdrosráč“ bol pán Matovič).

5. No môžeme ísť aj ďalej. Spomeňme si na rok 2010, keď nastupovala vláda pani Radičovej. Práve kulminovala celosvetová ekonomická (banková, hospodárska, priemyselná a ja neviem, ešte aká) kríza; a výber daní, prirodzene, prepadal (ale nie z dôvodu znefunkčnenia daňovej správy ministrom financií a jeho kumpánmi), nezamestnanosť rástla. Tiež sa museli priebežne prijímať rôzne krízové (také či onaké) opatrenia už počas vyjednávaní o koaličnej zmluve a počas 100 dní, a vyjednávanie koaličnej zmluvy najmä medzi SAS a KDH nebolo také kľudné. Vláda pani Radičovej mala len určitú malú výhodu. Vláda pod vedením pána Fica už začala vykonávať určité opatrenia (nie vždy tzv. ľavicové), námatkovo si spomínam: flexikonto pracovného času, tzv. šrotovné, stimulácia zatepľovania bytov, vytvorenie Rady pre hospodársku krízu (aj s opozičnou účasťou) a pod., čo malo zvýšiť flexibilitu najmä u zamestnávateľov, stimulovať dopyt, koordinovať viaceré oblasti štátu a podnikateľského sektora, a pod. Čo mne z toho obdobia utkvelo v pamäti, je to, ako tiež na začiatku nikto nevedel, čo nás vlastne postihlo, čo sa dá vôbec zmysluplne robiť, ako sa to bude vyvíjať. No vláda vyššie uvedenými opatreniami vyslala v prvom rade obyčajný, no pomerne rázny signál podnikateľom i ľuďom, t.j. niečo, čo v prvom momente aspoň trocha mohlo zdvihnúť optimizmus. (Pritom si pamätám na počiatočné kritiky daných opatrení, ale SMER s koalíciou si za nimi stáli, prevzali zodpovednosť.) Každopádne myslím, že vyslať takýto signál bolo lepšie. Lebo tie dnešné slzy prinášajú skôr výrazný pesimizmus a zvyšujú neistotu.

   Takže hoci vláda pani Radičovej mala určité procesy už rozbehnuté od predchádzajúcej vlády (podobne, ako sa to stalo pánovi Matovičovi), určite nemala nejakých kľudných 30 dní na programové vyhlásenie vlády. Či dostala aspoň tých 100 dní od pána Fica a spol., to si naozaj nespomínam. (Ale skôr nie. No možno jej tých 100 dní dopriali aspoň nekritické médiá.)

6. Ak by to pána Matoviča zaujímalo, môže si prečítať aj ďalej. Aj keď to už je 14 rokov, treba si pozrieť, v akej situácii nastupovala prvá vláda pána Fica. V danom čase bol síce hospodársky rast a v podstate nič akútne „nehorelo“. No pán Fico prevzal krajinu nielen zadlženú, no najmä majetkovo takmer  „vybrakovanú“, „či  na kosť ohlodanú“.  Strategický majetok v hodnote násobkov veľkej privatizácie (ktorú, mimochodom, len sčasti vykonával pán Mečiar) bol odovzdaný zahraničným spoločnostiam, „privatizácia zdravia a staroby“ vytvorila (ja to tak nazývam) tunely rovno do peňaženiek ľudí, aby platili v prospech akciových spoločností pôsobiacich v zdravotnom poistení a dôchodkovom sporení (inak, správne by malo byť v dôchodkovom investovaní), v oblasti daní došlo k zásadnému zvýšeniu daňového zaťaženia pre väčšinu ľudí (všetko toto bolo honosne nazývané „reformy“). O poľnohospodárstve „na kolenách“ ani netreba písať. Treba povedať, že napriek výraznej kritike pána Fica týchto tzv. „reforiem“, príliš s tým nespravil. A ak sa o to snažil, boli tu zbesilé útoky zo strany vtedajšej opozície, médií. (Takže v čase nástupu finančnej krízy bolo Slovensko ekonomicky takmer bezmocné. Rovnako ako človek, ktorý nemá žiaden majetok, všetko si musí prenajímať, povinné platby platiť musí, no príjmy mu výrazne klesli.) Ešte by sa pánovi Ficovi a SMERu dalo odpustiť, že s týmto nič poriadne nespravil pred finančnou krízou. Ale že ponechal tento oligarchicko-mocenský stav (ako zárodok fašizmu – štátna vláda v spojení politickej moci a finančnej oligarchie či  korporáciami), keď vládol sám s takmer ústavnou väčšinou, je pre stranu, ktorá je vraj ľavicová, neodpustiteľné.

   Okrem toho, koalícia najmä z dôvodu SNS mala pre SMER a tým aj celú vládu aj okamžité medzinárodné konzekvencie u európskych socialistov (to by som len pripomenul pánovi Dankovi, keď sa v predvolebnom boji vyjadroval voči pánovi Kotlebovi, že strana ĽS-NS je medzinárodne neakceptovateľná – to bola v r. 2006 aj SNS). A si dobre spomínam, že nejaký kľud na programové vyhlásenie vlády a tobôž nejakých 100 dní prvá vláda pána Fica nedostala; nedostala ani deň! (Myslím, že práve vtedy začínala tá vyslovená „psychiatria“ v našom politickom prostredí. V opozícii vtedy otvorene hysterčili všetci (SDKU kvôli SMERu, maďarská SMK kvôli SNS a KDH kvôli HZDS s pánom Mečiarom. A začalo sa žalovať do zahraničia, najmä do inštitúcií EÚ, no jasne aj na americkú ambasádu).

7.  

   V podstate jediná vláda, ktorá mala pokojných 30 dní na programové vyhlásenie, dostala tých 100 dní na rozbeh, bola druhá vláda pána Dzurindu. A teda pán Dzurinda nastupoval sám po sebe a žiadna zásadnejšia kríza sa nekonala. Pán Schuster ako prezident nevymýšľal tak, ako to robili pán Kiska (u pána Fica a pána Pellegriniho) a zdá sa, že tak trocha aj pani Čauptová (pri pánovi Matovičovi) v pozícii prezidenta, takže pána Dzurindu bez problémov poveril a následne vymenoval za premiéra.

   Už len na okraj, až na pár ideologických treníc v koalícii (ale peniaze ich vždy „zlepili“…), vládu pána Dzurindu mohla trocha vyrušiť len snaha pána Fica o referendum na predčasné voľby v r. 2004 a rómske rabovania spôsobené „sociálnym netvorom“ pánom Kaníkom v r. 2004. Ako vidno, to bolo v strede vládnutia. A druhá vláda pána Dzurindu, už len na úplný okraj, vládla v období stabilného ekonomického rastu aj s automatickým poklesom nezamestnanosti (najmä z dôvodu exodu niekoľkostotisíc občanov SR do iných krajín EÚ od r. 2004). Takže to boli záležitosti neporovnateľné a v podstate banálne v porovnaní s koronakrízou 2020, s niekoľkomesačným odstavením daňovej správy v r. 2012, aj s finančnou krízou vypuknutou v r. 2008. 

8. Myslím, že do r. 1994, kedy bola enormne náročná situácia z dôvodu už samostatnej Slovenskej republiky, sa snáď vracať netreba. A ani do r. 1990, kedy muselo byť naozaj náročné ľudí presvedčiť, že tie rozkrádačky (nazývané vzletne ekonomická transformácia), alebo napr. záchrana ľudských životov bezodkladným položením slovenského strojárstva, hutníctva (lebo sa tam vyrábali aj zbrane) atď., je pre nich všetkých (nielen niektorých vybraných parazitov) to najlepšie možné. (A toto tiež museli dvaja Vaškovia – pán Havel a pán Klaus z Prahy urobiť veľmi, veľmi rýchlo – to však myslím ironicky, lebo oni mali svoje zadania; nemuseli improvizovať ako v ozajstnej kríze. Len to bolo treba stihnúť, kým si ľudia ten podvod všimnú. Ja považujem za objektívne dané, že v r. 1990 podobne, ako v roku 1948, „mráz prišiel z Prahy“. A v 1993 už bolo neskoro.).

   Takže pán Matovič, nezáviďte, pretože jediný politik, ktorému by ste závidieť mohli, bol ten čo vytváral vládu v 2002. Možno trochu tomu z r. 2016 (ale tam ste to pohnojili Vy, že nevznikla tzv. pravicová vláda bez SMERu, ako som uvádzal už vyššie). Všetky ostatné vlády sa museli už vo svojich začiatkoch potýkať so zásadnými krízovými problémami s celoštátnym dosahom. Asi ste na to zabudli!