Antitotalita

V oblasti problematiky vzdelávania sa necítim byť nejak zásadnejšie erudovaný, ale myslím, že aj sektor školstva by mal stáť na nejakých všeobecných princípoch a zásadách, aby mohol zmysluplne fungovať. Súčasne mám so školstvom konkrétne skúsenosti, pretože som ho absolvoval, počnúc základnou deväťročnou školou a končiac postgraduálnym štúdiom; súčasne moje deti chodia do školy, takže aj dnešná aplikačná prax mi je (hoci len z pohľadu „zvonka“) blízka, i keď často nepochopiteľná.

Začnem od „podlahy“, teda financovania verejných a súkromných škôl, pretože nielen nedostatok peňazí v rezorte, ale aj ich čudná redistribúcia, znamenajú nedostatok peňazí nielen na mzdy často frustrovaných pedagógov, ale má vplyv aj na materiálovo-technické vybavenie škôl, realizáciu ďalších vzdelávacích a výchovných aktivít, ale aj pre ďalší rozvoj, a to chcem zdôrazniť, verejného školstva.

Určite viacerí spozorniete, že prečo hovorím len o verejnom školstve? Predsa preferencia verejného školstva voči súkromnému by bola diskriminácia, veď aj rodičia detí v súkromných školách (základných, stredných, vysokých) platia dane! Toť nedávno som mal debatu so svojím kamarátom a kolegom, ktorý dáva svoje dieťa študovať na súkromnú strednú školu (len pre úplnosť, ja svoje chcem dať na verejnú). Ja som sa vyjadril v tom zmysle, že nevidím žiaden dôvod, prečo by mal štát platiť za vzdelávanie jeho dieťaťa na súkromnej škole (a je jedno, či je to základná, stredná alebo vysoká škola) , ktorú dobrovoľne vybral, veď ako súkromná škola by mala byť, logicky, financovaná zo súkromných zdrojov zriaďovateľa – prirodzene, nezhodli sme sa. Pritom je legitímna aj otázka, či dotovaním súkromných škôl z verejných rozpočtov, popri ich vlastných súkromných zdrojoch, nedochádza k diskriminácii žiakov a študentov verejných škôl?

Aby sme mohli vec lepšie analyzovať, musíme sa najprv pozrieť na koncepciu tzv. sociálneho štátu a tzv. liberálneho štátu. Ešte pred cca 10 rokmi sa v teórii štátu sociálny (všeobjímajúci) a liberálny (minimálny) štát považovali za antagonizmy. Dnes podľa mnohých autorov nie je takáto interpretácia správna a tvrdia, že sociálny a liberálny štát sú (mali by byť) dve stránky toho istého štátu, ktoré se nevylučujú, ale navzájom dopĺňajú. Zjednodušene povedané, v istých oblastiach by mal štát úplne minimálne zasahovať do oprávnení a povinností osôb, a mal by vstupovať do ich vzájomných vzťahov len ako tzv. „nočný strážca“, avšak sú úlohy, kedy musí pôsobiť pozitivisticky voči všetkým a preventívne, teda „strážiť aj cez deň“. Ako príklad možno uviesť najmä zabezpečovanie garancie sociálneho zmieru (lebo „nočný strážca“ zasiahne až keď napr. problematické súkromnoprávne vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami prerastú do sociálnych nepokojov a až vtedy začne „strážiť“ a použije voči protestujúcim pracujúcim políciu a armádu), tiež je tu „všeobjímajúca“ pôsobnosť trestného práva a z neho vyplývajúce prevenčné a sankčné pôsobenie (v stredoveku sa napr. dalo z vraždy legálne vyplatiť, takže išlo v podstate o súkromnoprávny vzťah, do ktorého štát nemusel zasahovať a trestajúco zasiahol, až keď medzi páchateľom a pozostalými nedošlo k zmieru, prípadne ak obeť patrila do vyššej vrstvy) a, prirodzene, k atribútom sociálneho štátu patrí aj garancia dostupnosti vzdelania pre všetkých, takže nezasahuje, presnejšie nemal by zasahovať až v situácii, keď zistí, že mu nebezpečne narastá počet analfabetov v populácii … a pod.

V tejto polemike sa nedá vyhnúť pojmu „minimálny“ štát. Tento pojem sa často dáva ako synomymum pojmu „liberálny“ štát, čo nezriedka prezentujú najmä rôzne vraj „liberálne zoskupenia“. Avšak z vyššie uvedených príkladov, ako aj z reality dneška vidíme, že minimálny štát môže mať dve rôzne formy existencie. Prvou formou je skutočne neoliberálne ponímanie, teda prioritou je individuálna sloboda ľudí, ktorí sa pohybujú v slobodnom a trhovom prostredí a štát, ale ani žiadna iná mocenská štruktúra, im do života zásadne nezasahujú. Avšak v realite nie je možná len „neoliberálna“ forma „minimálneho“ štátu. Dnes už s plnou vážnosťou môžeme hovoriť aj o „neofeudálnej“ forme „minimálneho“ štátu. Táto koncepcia a tí, čo ju pod rúškom vraj liberálneho štátu presadzujú, vychádza z pozície feudálneho partikularizmu, teda rozparcelovať štát na „neofeudálne panstvá“ (nielen územného, ale napr. i finančného charakteru – rôzne, vraj verejno-súkromné a.s. s povinnými platbami za účelom vytvorenia zisku, kartely, siete, súkromné monopoly a pod.), kde sa na jednej strane podstatne obmedzia intervencie (sociálneho) štátu do oprávnení týchto „panstiev“, avšak na druhej strane sa im umožní „slobodne“ zásadným spôsobom zasahovať do slobody a práv ľudí (dalo by sa obrazne povedať, že ide o „štáty v štáte“). Určite mnohí poznajú prípady napr. svojvôle despotického starostu, ktorý koná tak, akoby obyvatelia obce či mesta boli jeho poddaní; prípadne chrapúnskeho podnikateľa – zamestnávateľa, ktorý nevyplatí mzdy, avšak jemu na „primeraný“ zisk – teda neofeudálny deviatok či desiatok – ostane, veď to je dôležitejšie ako ľudia … a štát sa na to nečinne pozerá ako „teľa na nové vráta“.

Ako jasný príklad neofeudálnej formy minimálneho štátu možno uviesť minuloročnú situáciu v zdravotníctve, ktorá sa ma už, chvalabohu, netýkala, ale citlivo som ju vnímal. Táto jasne poukázala na neofeudálne tendencie v štáte: zdravotná poisťovňa a.s. ako jedna z foriem dnešného neofeudálneho panstva neuhradí zdravotnú starostlivosť poskytnutú jej poistencovi (to je častý štandard), ale štát na toto konanie nijako nereaguje … lebo je minimálny. Tento poistenec ani nie je spokojný so zdravotnou starostlivosťou, ktorú mu za jeho zdravotné odvody zdravotná poisťovňa a.s. údajne zabezpečila. No nemôže nič robiť, ani okamžite zmeniť zdravotnú poisťovňu a.s., len sa sťažovať na lekárov, zdravotníkov, teda poddaných či nevoľníkov zdravotných poisťovní a.s. Avšak aj poistenec je poddaný či nevoľník, pretože ak za pofidérne služby nezaplatí zdravotnej poisťovni a.s. poistné, teda neofeudálny desiatok (aby mala zisk), tak táto zrazu bude iniciovať sankcie zo strany minimálneho štátu, prípadne pošle na poistenca (napr. neplatiaceho živnostníka) orgány činné v trestnom konaní (drábov) – nezaplatenie poistného je od roku 2011 trestným činom. A keď napokon sa lekári, ktorých minimálny štát takmer rok ignoruje a ktorých požiadavky majú chrániť nielen samotných lekárov, ale aj ich pacientov, v zmysle osobnej slobody zaprotestujú tak, že dajú výpovede, zasiahne minimálny štát v svojej neofeudálnej forme, obmedzí slobodu (v prospech neofeudála – zdravotnej poisťovne a.s.) a nariadi im nútené práce a povinnosť napr. operovať pod nabitou hlavňou samopalu (minister vnútra D.L. bol v tomto podľa medializovaných informácií veľmi aktívny). A čo sa napokon stalo neofeudálnym pánom, členom predstavenstiev a valných zhromaždení zdravotných poisťovní a.s.? Lebo to boli oni ako rozhodujúce osoby, čo sú povinní a zodpovední v zmysle zákona zabezpečiť nepretržitosť a dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Nič!!! Netvrdím, že ich (ne)konanie naplnilo skutkovú podstatu trestného činu, ale to, že vôbec bol vyhlásený núdzový stav, dosvedčuje, že všeobecné ohrozenie, prípadne hrozivá tieseň asi nastali. A to, že voči zodpovedným osobám z „neofeudálnych“ a.s. ani nebolo začaté trestné stíhanie, no proti „poddaným“ lekárom bolo, hovorí o mnohom …

Po tomto možno trocha odbočujúcom, avšak dôležitom diskurze sa vráťme späť k verejným a súkromným školám (pozn. analýze pojmu „minimálny“ štát, aby nedošlo k nedorozumeniam, o ktorej forme hovorím, sa pre úplnosť naozaj nedalo vyhnúť). Už som v minulých blogoch spomínal, že ako liberálne zmýšľajúci človek naozaj „nemusím“ „všeobjímajúcu“ ruku štátu. Avšak v školstve táto všeobjímajúca ruka v plnej miere existuje, keďže z verejných prostriedkov – daní sa platia nielen verejné, ale aj súkromné školy (školy s iným zriaďovateľom ako je štát či v prenesení územná samospráva). Ja neberiem nikomu právo, ak sa chce realizovať, podnikať vo vzdelávaní; ani to, že chce v škole šíriť svoju ideológiu (ak toto štát akceptuje) Ale nevidím žiaden dôvod, aby vyslovene súkromná aktivita zriaďovateľa bola popri jeho súkromných príjmoch ešte aj dotovaná štátom. Štát totiž, na rozdiel od súkromných prevádzkovateľov vzdelávania, má za povinnosť nielen učiť, ale aj garantovať a zabezpečiť ústavou chránené právo na vzdelanie. Pod garanciou nemôžeme rozumieť len toľko, že verejná škola existuje; vzdelanie okrem dostupnosti (čo je kvantitatívny ukazovateľ) musí byť garantované aj obsahovo (kvaliatívne). (A na to treba peniaze. Dnešné dôsledky: ako príklad viď napr. nedostatok a vysoký vek učiteľov na základných školách, najmä v niektorých vybratých predmetoch.) Súkromné školstvo zjavne nemá spôsobilosť garantovať ústavné práva občanov. V súkromnom školstve by mal mať štát len kontrolnú funkciu (status negativus liberálneho štátu – teda zasiahnuť, len keď škola prestane spĺňať odborné kritériá, ktoré sa od nej požadujú a ostatné – rozsah a obsah výuky, výšku poplatkov – nechať na trh), kým v štátnom, verejnom školstve okrem kontrolných funkcií musí garantovať aj trvalú dostupnosť i zabezpečenie práva na bezplatné vzdelanie v zmysle ústavy (status positivus sociálneho štátu).

Vyvstáva otázka, môže mať teda súkromná škola právo na úhradu za poskytnuté vzdelávanie zo strany štátu? Má všobjímajúca a dotujúca ruka štátu zahŕňať aj súkromné právnické osoby, ktoré vykonávajú vzdelávacie aktivit a vyberajú za ne platby? Môj názor: A prečo by mala? – veď predsa má súkromné zdroje a obsah vzdelávania a priori podriaďuje svojim záujmom, nie záujmom celospoločenským.

Je tu však jeden aspekt. Ozrejmím to na príklade vysokoškolského štúdia, je mi bližšie, ako základná škola. Štát by podľa mňa mal mať ustanovenú svoju vzdelávaciu politiku (ktorá sa bude, prirodzene, dynamicky meniť a prispôsobovať aktuálnym celospoločenským potrebám). Štát na základe vývoja spoločnosti predsa vie odhadnúť, aké povolania budú potrebné (napr. je známy roky sa prehlbujúci nedostatok zubárov, od roku 2003 je známa potreba technických pracovníkov pre rozvíjajúci sa automobilový a elektrotechnický priemysel a pod.). Podľa toho sa stanovia kritériá, aké množstvá záujemcov budú prijímané na odbory, ktoré sú z hľadiska uplatnenia potrebné a perspektívne, s konkrétnym určením pre jednotlivé školy. Takže asi je vhodnejšie určiť, že v roku 2013 budú otvorené na Slovensku na verejných vysokých školách 3 miesta pre štúdium politológie a  300 miest pre štúdium strojárstva. Naopak by to bolo asi hlúpe – strojár môže úplne pokojne politizovať, ale politológ by asi na CNC-mašine zlyhal na plnej čiare. Súkromné vysoké školy nech si otvoria odbory aké chcú, pre mňa – za mňa aj kreacionizmus, štát len skontroluje, či spĺňajú potrebné kritériá pre vysokú školu a ďalej bude zasahovať len ako nočný strážca; a nech sa otvorí hoci aj 10 súkromných fakúlt politológie, avšak keďže štát nebude mať o tento typ absolventov na základe svojich prognóz záujem, tak ich nebude vôbec financovať, budú financované len zo súkromných zdrojov. Veď akú by to malo logiku, vyhadzovať von oknom peniaze, ktoré sa dajú v školstve využiť oveľa zmysluplnejšie a perspektívnejšie?

Avšak môže sa stať, že aj súkromná škola dostane dotácie zo štátu. Môžu sa totiž stať dve veci: verejné školy nebudú môcť naplniť opodstatnené požiadavky po určitom druhu vzdelania (samozrejme nie zo strany študentov, ale zo strany celospoločenských potrieb, zo strany hospodárstva, podnikateľského sektora atď.), alebo pôjde o situáciu, že sa štátu neoplatí priamo uskutočňovať vzdelávanie (napr. základná škola vo vzdialenej okrajovej obci s problematickou dopravou najmä pre deti), tak tým poverí súkromnú vzdelávaciu ustanovizeň, školu, ktorá dostane také isté prostriedky, ako verejná vzdelávacia ustanovizeň (avšak nebude či prestane vyberať platby za vzdelávanie od rodičov žiakov). Ale financovať zo štátu súkromné školy, ktoré sú už a priori nastavené na súkromné financovanie a vyberajú platby od rodičov za štúdium ich detí, pokladám za absolútne neopodstatnenú duplicitu, na ktorú dopláca školstvo a zmysluplné vzdelávanie ako celok a ekonomicky diskriminuje verejné školy (žiakov aj ich pedagógov). Naozaj nevidím žiaden dôvod, aby sa všeobjímajúca ruka štátu vzťahovala aj na súkromné právnické osoby, čo súkromné školy zjavne sú, a aby tieto dotovala – ide o vyslovene socialistický prežitok všobjímajúcej ruky štátu (viď však uvedenú výnimku, že  škola realizuje to potrebné a zadefinované, čo štátne školy buď nestíhajú, alebo z nejakých dôvodov nemôžu zrealizovať – nazvyme to napr. „súkromná škola s právom verejnosti“, ako príklad môžeme uviesť technické učilište zriadené výrobným podnikom, ktorý aj väčšinu svojich absolventov reálne zamestná).