Už dlhšiu dobu sledujem spor medzi nájomcami zreštituovaných bytov a ich majiteľmi (roky som žil v nájme a v slovenských „hrubokrkých“ podmienkach naozaj nie je veľmi príjemné postavenie nájomcu). Pred pár dňami som zaregistroval v televízii opäť nejaké vyjadrenia vrátane toho, že obe strany sa chcú obrátiť na Európsky súd pre ľudské práva. V tejto súvislosti by som chcel upriamiť pozornosť na jeden, pre mňa ako liberála, ktorý si nadovšetko ctí slobodu voľby človeka a zodpovednosť za svoju voľbu, dôležitý fenomén týkajúci sa majiteľov reštituovaných bytov a ich zreštituovaného majetku.
Každý určite uzná, že násilné vyvlastnenie bytových domov v časoch minulých bolo brutálnym zásahom do pokojného vlastníctva, teda zásahom do práv ľudí. Avšak stalo sa a tieto nehnuteľnosti začali pokojne užívať iní ľudia. A otázka znie, či sa jeden brutálny zásah nejde naprávať iným brutálnym mocenským zásahom voči týmto iným ľuďom. Nechcem sa tu podrobnejšie venovať právnym konzekvenciám (ide o blog, nie o analytický článok), ale upozornil by som na jednu vec.
Podľa tých majiteľov zreštituovaných nehnuteľností, ktorých som mal možnosť zazrieť v televízii, určite nejde o pôvodných vlastníkov vyvlastnených nehnuteľností, pretože v čase vyvlastňovania bytie týchto osôb zjavne ešte nebolo ani v pláne. Avšak tiež sa javí, že my tu máme dve kategórie vlastníkov týchto nehnuteľností. Prvou sú potomkovia pôvodných vlastníkov a k predmetným nehnuteľnostiam a bytom sa dostali na základe reštitučných zákonov, ktoré mali tendenciu napraviť minulé krivdy, spáchané na ich rodičoch, prarodičoch či praprarodičoch. Hoci tí mnohokrát už nie sú medzi nami, štát takto odškodnil, presnejšie urobil nápravu aspoň voči ich potomkom, ktorí by boli, pravdepodobne (viď poznámku na záver), tieto nehnuteľnosti a byty zdedili, teda získali v rámci dedičského konania. Títo noví majitelia – reštituenti tak prišli k majetku, o ktorý sa síce nijako 40 rokov nestarali, neudržiavali ho, avšak dostali ho pomerne zachovaný (obývateľný) do svojich rúk. No za to museli akceptovať, že v daných bytoch dobromyseľne dlhodobo žijú ľudia, ktorí majú nárok na obydlie a ktorí za bývanie platili síce regulovaný, ale nájom; deregulácia nájmu by totiž pôsobila ako ekonomická zbraň na vyhodenie týchto ľudí na ulicu. Čo s tým? Treba povedať, že nový, vraj demokratický a humánnejší štát (oproti tomu socialistickému) zásadne zlyhal, že po kroku A, reštitúciách, nevykonal aj krok B, zabezpečiť týmto nájomcom aspoň nejaké „králikárne“, ako posmešne nazýval socialistické byty istý prezident – disident (tiež reštituent), ktoré sa, mimochodom, aj po 20 rokoch predávajú za 40 tisíc, ba i oveľa viac €. Takže reštituenti nemohli svoj majetok, ktorý nadobudli na základe tzv. reštitučných zákonov, úplne slobodne užívať (a to im vadí).
Ale my tu máme ešte jednu skupinu reštituentov a to tých, ktorí predmetné byty nezískali na základe zákona za účelom nápravy krívd minulých. Ide o tých majiteľov predmetných bytov, ktorí tieto odkúpili na základe svojej slobodnej vôle, súc si vedomí, že na týchto bytoch spočíva ťarcha v zmysle práva nájmu nájomcov; a ako vieme z Ústavy SR: „Obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.“ Nie je absolútne žiaden dôvod, aby štát (ale i ESĽP) chránil neobmedzené vlastnícke práva týchto majiteľov, keďže predmetné byty, aj s ťarchami nájomných zmlúv (obmedzeniami), nadobudli úplne vedome, dobrovoľne a v minulosti ani im, ani ich predkom nebola spôsobená ujma vyvlastnením týchto nehnuteľností. Je úplne dôvodné považovať za prirodzené, že títo noví majitelia pôvodne zreštituovaných bytov mali mať jasnú predstavu, ako zabezpečia právo na bývanie nájomcom v zmysle občianskoprávnych predpisov (ak ich tam už pri kúpe nechceli mať), pretože s prevodom síce pôvodne zreštituovaných, teraz však už len normálne odkúpených nehnuteľností vznikol aj prevod práv a povinností viazaných na predmetné byty.
Naozaj nevidím žiaden dôvod, aby sa štát zaoberal majetkom, ktorý niekto nadobudol úplne dobrovoľne, súc si vedomý tiarch viazaných na tomto majetku; a pritom ani nejde o nápravu krívd z minulosti. Čo sa týka oprávnených pôvodných reštituentov, treba povedať, že štátu trvá právna subjektivita od čias jeho vzniku v roku 1918. SR je priamym právnym nástupcom ČSR a potom ČSSR, takže dnešná garnitúra sa musí (ale teraz už konečne aj ľudsky voči nájomcom, majetkovo to už spravila) vyrovnať so zhovädilosťami politickej moci štátu a ich následkami, ktoré vznikli v časoch „reforiem“ krátko po II. sv. vojne. Tak ako sa možno o 40 rokov bude ten istý štát (SR) musieť vyrovnávať so zhovädilosťami z čias iných „reforiem“ (napr. štát konečne zistí, že jeho ručenie za II. pilier je obyčajnou a nerealizovateľnou fikciou a čo potom?).
Takže máme dve skupiny reštituentov, prvá skupina sú potomkovia tých, ktorým bol majetok na základe zákona násilne odobratý a po roku 1989 ho nadobudli späť tiež na základe zákona, hoci aj nájomníkmi. A druhá skupina, ktorá predsa musí niesť svoju plnú zodpovednosť za to, že úplne dobrovoľne kúpili nehnuteľnosti, na ktorých viazli ťarchy nájomných zmlúv. (Mi to trocha pripomína, keď „investori“ v BMG Invest nechceli uznať svoju zodpovednosť za svoje slobodné rozhodnutie, kam dať svoje peniaze.) Dávať na ESĽP to, že som uzavrel snáď nevýhodnú kúpnu zmluvu, mi pripadá dosť smiešne. Táto dispozícia majetkom (kúpa predmetných bytových domov) bola slobodná a nie je absolútne žiaden dôvod uprednostňovať majetkové práva oproti existenčným ľudským právam – obrazne povedané považujem za neprijateľné, aby takto získaný majetok mal viacej práv ako človek.
A už len na záver ešte pre tú prvú skupinu reštituentov, tak trocha s humorom. Ak by totiž nebol komunistický prevrat, je dosť možné, že život ich napr. mužského „buržoázneho“ predka by sa vyvíjal výrazne inak a pravdepodobne by si vzal za manželku ženu zo svojej spoločenskej vrstvy. Takže dnešní reštituenti by nikdy nemohli dediť, pretože by sa nenarodili. Avšak „buržoázny“ predok potreboval v novom spoločenskom usporiadaní zakryť svoj „kapitalistický“ pôvod, tak si vzal za manželku slušné dievča z robotníckej rodiny (ktorú by inak nikdy nestretol), krajčírku, s ktorou však splodil už úplne iné potomstvo; a to z neho vzišli ponovembroví reštituenti.
Tazko lekarovy liecit dosledky ak nepozna... ...
Bývalý majiteľ,či už vytový podnik,alebo... ...
Reštituenti,ktorí sa prihlásili ...
Prosím vás, čo sa tu mieša "rozdiel... ...
A je niekto majiteľ tak je 100% vlastník,... ...
Celá debata | RSS tejto debaty