Antitotalita

Takže ako je to so vzťahom Zákonníka práce (ZP) k tvorbe nových pracovných miest, alebo inak: „Je pravdivá „axióma“, že podnikateľský sektor je tu na to, aby tvoril pracovné miesta a ustanovenia ZP majú na to zásadný vplyv?“

V prvom rade treba povedať, že Obchodný zákonník (ObZ) absolútne nehovorí nič o tom, že účelom podnikania je zamestnávanie ľudí či tvorba pracovných miest; podnikanie je činnosť za účelom dosiahnutia zisku (§2 ObZ). Obdobne ani ZP nič nehovorí o tom, že povinnosťou zamestnávateľa je tvorba pracovných miest. Prečo je to tak? Pretože ak sa vrátime k predchádzajúcemu príspevku, najmä štvrtej otázke, ktorú budem parafrázovať: „Prečo podnikajúca osoba vytvára pracovné miesta?“, rozšírená odpoveď znie: „Pretože nestíha, pretože má veľa zákaziek.“ Takže ako vidno, tvorba nových pracovných miest súvisí so situáciou na trhu, závisí od (silnejúceho) dopytu a/alebo (nedostatočnej) ponuky konkrétnych tovarov a služieb. Takže buď vyrábaný tovar alebo služby poskytované zamestnancami podnikateľa (zamestnávateľa) sú nedostatkové, alebo sa vyznačujú vyššou kvalitou, ako je na danom trhu bežné, takže stúpa po nich dopyt. Takže ako vidno, nejaký zásadnejší vplyv pracovnoprávneho predpisu (ako je ZP) do sféry tvorby nových pracovných miest je iba vymyslený, prípadne nenáležite zveličený mainstreamovými pseudoekonómami a podnikateľmi v pozícii zamestnávateľov z pochopiteľných dôvodov, ako bude uvedené ďalej. Mimochodom, v jednej televíznej debate som zachytil vyjadrenie Ing. V. Sotáka z Klubu 500, ktorý odborárov zrovna nemusí, že zmeny ZP sú tým najmenším problémom, ktorý trápi slovenských podnikateľov – zamestnávateľov (zdalo sa, že ďalší dvaja diskutujúci by ho najradšej za toto vyjadrenie ukameňovali, ale nedovolili si vyjadriť opačný názor – to tiež o niečom hovorí).

Takže je zjavné, že tvorba pracovných miest súvisí a priori so spoločensko-ekonomickou situáciou ľudí ako spotrebiteľov (ale aj výrobných firiem, ktoré nakupujú polotovary a subdodávateľské služby) a to, či majú zo strany ZP zamestnanci regulovaný pracovný čas a právo na primeraný odpočinok, obmedzenie možnosti výpovede zo svojvoľných dôvodov na strane zamestnávateľa, určenú výpovednú dobu alebo určené odstupné ako prejav určitej satisfakcie (možno i vďaky) zo strany zamestnávateľa, má pre tvorbu pracovných miest zanedbateľný vplyv. Napríklad ja by som vo svojich predmetoch činnosti v dnešnej situácii nikoho nezamestnal a nevytvoril žiadne nové pracovné miesto, hoci by bola úplne zrušená minimálna mzda aj výpovedná doba aj odstupné jednoducho preto, že nový zamestnanec by nemal čo robiť.

V prípade výpovednej doby a odstupného hovorím, prirodzene, o takých parametroch, ktoré sú štandardné v ZP; je prirodzené, že ak boli výpovedné doby povedzme 6-12 mesačné a bežné odstupné tiež 6-12 mesačné, asi by to naozaj zásadne obmedzilo flexibilitu zamestnávateľa – podnikateľa najmä v prípade, že dôjde k pomerne náhlemu zvratu na relevantnom trhu (je však paradox, že niekoľkomesačné odstupné vo výške až niekoľkoročných zárobkov mnohých zamestnancov či živnostníkov v istých kategóriách „nadľudí“ nikomu nevadí). No ako ukázala aj kríza kulminujúca v roku 2009 (ktorá stále trvá a je zrejmé, že ani zrušenie ZP a minimálnej mzdy ju nezvráti, ale skôr by ju ešte zhoršilo), náhly zvrat zvyčajne nepríde zo dňa na deň, keďže aj táto kríza sa začínala prejavovať už v roku 2008 a mentálne suficientní podnikatelia sa na ňu aj začali pripravovať. Súčasne treba povedať, že aj politická reprezentácia na čele so stranou, ktorá sa považuje za ľavicovú, nemala zásadnejší problém okrem stimulov zaviesť tiež „flexikonto“ pracovného času, čo bol zásadný, hoci v podstate „antiľavicový“ zásah do ustanovení ZP o pracovnom čase (ktoré sa tu, mimochodom, formovali už za prvej ČSR). Len pre vysvetlenie, pod stimulmi rozumiem napr. zavedenie hoci dosť kontroverzného „šrotovného“, čo však podľa mňa nielenže zabránilo ešte katastrofálnejšiemu prepadu daňových príjmov vďaka výnosom z DPH v problematickom období, ale do istej miery možno zabránilo lavínovito šíriacemu sa prepúšťaniu v (nielen) automobilovom priemysle s nedoziernymi následkami (pozn.: balansovanie na hrane života,  kedy aj na prvý pohľad malý liečebný impulz či kontroverzný lekársky úkon dokáže zvrátiť závažný stav a zabrániť fatálnemu až nezvratnému zrúteniu sa organizmu poznajú napr. tí, čo sa venujú napr. urgentnej a intenzívnej medicíne).

Takže prečo (niektorí) zamestnávatelia – podnikatelia tak šalejú, že ZP je zásadným problémom pre tvorbu pracovných miest (hoci neviem, čo by tým novým zamestnancom dali robiť, keď nielenže nerastie, ale zásadne klesá dopyt po tovaroch a službách)? Podstata tkvie v tom, že dotyčná podnikajúca osoba v postavení zamestnávateľa (v kontexte s piatou a šiestou otázkou a odpoveďou v predchádzajúcom príspevku, parafrázujem – „dejte mi lidi, já to udělám“) častokrát považuje pracovnú silu za tovar a zamestnancov (len pre upresnenie – reálne osoby, ľudí) vníma len ako nákladovú položku (teda ako náklady na mzdy, benefity, odstupné a pod.) a úplne ignoruje, že títo ľudia sú elementárnym zdrojom jeho výnosov. Takže z jednoduchého účtovníckeho pohľadu je tvorba pracovných miest z pozície podnikateľa konajúceho za účelom vytvorenia zisku v podstate nežiadúcim účinkom, ktorý znižuje mieru jeho zisku. Keď to vezmeme úplne pragmaticky, oslobodení od akýchkoľvek „charitatívnych“ externalít, tak účel dosiahnutia či zvýšenia zisku sa môže realizovať práve redukciou pracovných miest (ako sa aj dosť často postupuje).  A tu je rozdiel medzi podnikateľom a „podnikateľom“. Ten prvý v prípade negatívnych výkyvov v hospodárskom priestore oželie časť zisku, aby zachoval „svoje ľudské zdroje“ s príslušnou kvalifikáciou a praktickými skúsenosťami v jeho predmete činnosti a snaží sa zvýšiť svoj odbyt tovarov alebo služieb buď zvyšovaním ich kvality (pôsobením na zamestnancov), rozšírením ponuky alebo zväčšením teritória, na ktorom tieto tovary alebo služby poskytuje (rozumným investovaním); alebo sa snaží jednoducho len prežiť (lebo niečo robiť vie a aj to robiť chce). Ten druhý (v úvodzovkách) pokladá zisk (tzv. primeraný, teda aspoň 20% obratu – zdroj Gorila) za svoje neodňateľné ba až Bohom dané právo bez ohľadu na následky (nielen sociálne, napr. aj zdravotné, environmentálne – právnych dôsledkov sa zvyčajne báť nemusí) a ak mu politická moc nejakým spôsobom toto nedotknuteľné právo na maximalizáciu zisku a dividendy hoci len minimálne zreguluje v zmysle určitých povinností (lebo ZP nič iné nerobí, len určuje vzájomné práva a povinnosti zamestnancov a zamestnávateľov) tak v médiách predvádza hysterické výlevy a zboristov mu robia tzv. „nezávislí“ ekonómovia. Avšak zabudne pri týchto „tancoch“ povedať, že zníženie nákladov na zamestnancov má len jeden efekt, a to vplyv na jeho ziskovú maržu. A pretože tí „blbí“ zákazníci málo kupujú (že nemajú za čo, to je predsa problém štátu), tak on viac ľudí nezamestná, veď čo by vôbec u neho robili …? (A niečo ako kultivácia firmy mu nič nehovorí.)

Ak sa vrátim nie k takzvanej, ale skutočnej „liberalizácii“ ZP, ja sa diskusii o nej určite nebránim. Pri liberalizovanom ZP zamestnanec bude robiť to, čo a ako má špecifikované v pracovnej zmluve, nie je dôvod, že by mu mal niekto rozkazovať (pri rozšírení zmluvných povinností by tým mal mať možnosť nárokovať si vyššiu mzdu), ak bude ustanovená zmluvná pokuta pri porušení povinností, musí byť stanovená primerane a obojstranne (napr. pri nedodržaní zmluvne dohodnutého pracovného času), ak bude mať zamestnávateľ právo dať okamžitú výpoveď zamestnancovi, tak aj zamestnanec bude môcť ráno zatelefonovať zamestnávateľovi, že s okamžitou platnosťou u neho končí (ako dnes zamestnávateľ prepustí „nevýhodného“ zamestnanca, tak by rovnako aj zamestnanec opustil „nevýhodného“ zamestnávateľa) a pri nevyplatení mzdy bude môcť zamestnanec okamžite podať návrh na platobný rozkaz (prípadne konkurz zamestnávateľa, aby tento firmu nestihol vytunelovať); a  ustanovenia, ktoré budú v nevyvážené v neprospech ktorejkoľvek strany a v rozpore s dobrými mravmi, budú samozrejme neplatné. A možno sa napokon podarí naozaj zrušiť ZP a len rozšíriť Občiansky zákonník a ObZ o pár ustanovení týkajúcich sa pracovnoprávnych vzťahov. A aby som nezabudol, možnosti prípadného odstupného musia mať pevnú hornú hranicu, ktorá bude platiť pre všetky subjekty občianskeho a obchodného práva.

Takže čo na záver? Z ideologických „tančekov“ nad ZP mám neodbytný pocit, že časť (zdôrazňujem slovo „časť“) zamestnávateľov ako podnikateľov má stále pocit, že štát (teraz neviem, či je to ten minimálny alebo všeobjímajúci) je tu na to aby im pomáhal znižovať náklady na úkor iných subjektov, ktoré sa bezpochyby zúčastňujú na hospodárskej súťaži, i keď špecifickým a sebe vlastným spôsobom – teda na úkor zamestnancov, no súčasne i spotrebiteľov, keďže (pseudo)podnikatelia nie sú schopní si vlastnou podnikateľskou aktivitou zvýšiť výnosy. Je preto evidentné, že na rast zamestnanosti treba použiť najmä nástroje (veľmi precízne vykalkulovanej) hospodárskej politiky, vrátane poľnohospodárskej politiky – feudalizácia ZP nemôže priniesť výsledky, ak práce jednoducho niet. No súčasne je nevyhnutné, aby si svoje úlohy konečne plnila aj inšpekcia práce a ostatné orgány štátu, reprofilovalo sa školstvo (o tom možno niekedy nabudúce), ale to už je mimo témy tohto príspevku do diskusie …